Texty: Slovensko, Martin, opona, článek Svetozára Hurbana Vajanského, Opona divadelná v „Dome“.1891.

Přepis článku Svetozára Hurbana Vajanského, Národnie noviny, roč. XXII, s. 4, z 29. prosince 1891 pořídila Magdalena Pajanková.
Originál viz Obrázek.

Opona divadelná v „Dome“.

Výbor pre vystavenie a vystrojenie „Domu“ uznal za potrebné, aby prvá opona divadelná bola dielom umeleckým, slúžiacim ku okrase nákladnej a vkusnej dvorany. Poneváč taká opona stojí veľké peniaze a pokladnica „Domu“, žiaľ Bohu, následkom menšieho počtu honorovaných podielov nebola vstave na okrasu venovať vyše 3000 zl., výbor obrátil sa na „Uměleckú Besedu“ v Prahe, prosiac, aby nám odporučila obetivého umelca, ktorý by porozumel našim biedam a vymaľoval nám d e k o r a t í v n u oponu za mierny groš; útraty pobočné výbor prijal na seba.
Odpoveď na našu prosbu bola prekvapujúca. Výtvorný oddiel „Besedy“ jednohlasne s oduševnením uzavrel nielen vyplniť naše petitum, ale o mnoho viac poskytnúť, než sme prosili.
Uzavrel totiž vystanoviť nám oponu f i g u r á l n u (nielen dekoratívnu), všetky útraty sám znášať a nám hotový olejový obraz oponový doposlať. Na maľbu podujal sa akademický maliar V.Mašek, čo bolo odobrené spolkom.
Pán Mašek chytil sa do práce hneď – no skoro na to onezdravel; po nemoci podniknul cestu do Itálie, a tak dielo za istý čas zavrzlo.
No na štedrý deň tohto roku prišlo vyplnenie skvelého sľubu; vyplnenie skvelejšie než sám sľub. Dostali sme oponu figurálnu, olejom maľovanú, prevedenú do najmenších čŕt, hotový obraz, majúci nepomerne väčšiu cenu umeleckú, než sme smeli očakávať.
Forma je takto myslená: uprostred rámu bohato ornamentovaného nachádza sa obraz: letná zelená krajinka, v jej úzadí na pravo vypína sa pravý roh veľkolepého staviska so štíhlymi stĺpami, na ľavo vidno Tatry v rannej mlhe. Krajinka osvetlená je práve vyšlým slnkom a celá jagá sa v jeho svetle. Uprostred bujnej trávy, pri kríčku bielo zakvitlom sedí alegorická figúra krásnej ženy, ovenčená lipovým vencom. O jej lono opiera sa malé, utešené dievčatko, túli sa ako k matke. Bezstarostná dôvera svieti z detských očú. Krásna žena drží v ľavej ruke lipový trojlist tak, že on padá na práve vychádzajúce slnko. Originálna to myšlienka. Temno-zelené listy odrážajú sa o mhlisto ohnivú guľu, ktorej okraje splývajú s nebom. U schodov, vedúcich na kolonádu staviska, stojí silná figúra muža v málo strojnom obleku našich Hornonitrancov a drží v ruke bezbarevnú zástavu so sokolom na špici žrďovej. Figúra je krásne kreslená a výtečne maľovaná. Pod kolonádou v hodnej už diaľke a preto v nejasnote tmolí sa ľud. Dolu schodami v krásnom pohybe beží strojné malé dievča s vencom. Toto dievča je opravdovou malou perličkou celého obrazu.
Všetky tieto jednotlivosti splývajú v harmonický celok. Obraz má tak zvaný „vozduch“, robí skutočne neopísateľný dojem letného jasného rána so slnkom polo zakrytým parami, aké zjavujú sa na vysokých horách. Tón celého je bľadistý, nekrikľavý, a tým zpočiatku zarazí diváka, privyknutého na jarké, tuhé barvy. No po dlhšom pozorovaní otvára sa pred očima celá priehlbeň jarnej krajiny – pravý „pleine air“, temer bez tieňov, v čom si ľubuje nová francúzka škola. V kritike „Světozora“ o našej opone stojí, že je to prvá opona, maľovaná „pleine air“. Barvy sú vyrátané na umelé svetlo. Figúry sú vozdušné, ľahúnko vdýchnuté na plátno, niet bujného incernátu, všetko je ako bájka v polosne. A práve táto poesia účínkuje na umného pozorovateľa sošľachťujúco a budí radosť. Ostatne v tomto ohľade naša opona prestála kritiku v Prahe, kde bola vystavená v dvoranách Žofínskeho paláca.
V tom samom jemno-barevnom tóne vydržané sú i ornamenty, ťahajúce sa z oboch strán a spodkom. I tie sú figurálne. Po bokoch sú dve karyatídy, nesúc na hlave podstavcom podobné ornamenty. Na vrchu podstavcov (renaissance) ležia masky.
Karyatídy vyrastajú z kalicha nižného podstavca, ony držia v rukách žrdky, zo žŕdok idú do trojuhla šnúry, na ktorých visia dva bronzové medaillony: v pravom je podobizeň Palárika, v ľavom Záborského, oba v profile ako na razených peniazoch. Výborne trafený je Záborský, menej Palárik. Dolu pod obrazom je veľký medaillon ružovej barvy, pretrhnutý emblemom poesie – lýrou. Okolo medaillona je utešená guirlande z ovocia a kvetov.
Pod obrazom tiahne sa pás s nápisom: „Bratřím Slovákúm – Umělecká Beseda.“ Potom príde široký pás slovenských výšiviek (štylisované tulipány, kohút atď.)Úzky meander zo slovenských motívov zakľučuje ornamentiku; od meandra na dol visia šedasté kvastle.
Umelec vedel motívy zo slovenských výšiviek do súladu priviesť s renaissačnými okrasami – a tak použil pri dekoratívnej veľkej maľbe iste po prvý raz výtvory ľudového umu slovenského. Jeho snahou bolo: namaľovať oponu slovenskú, v duchu národnom, a pri tom vyhnúť super – alegorickým, vo vzduchu visiacim geniom alebo komediantským figúram, ošnurovaným a hrdinským! On namaľoval prostého synka, sedliaka, dajúc mu do ruky zástavu, znakom, že i prostý Slovák má v duši túžbu vymaniť sa zpod tmy; namaľoval scénu rodinnú – dcéru túliacu sa k matke! Veru, v rodine je ešte naša sila; hrdinské scény, pyšné kostýmy boly by namaľovanou lžou. Hynais na oponu Národnieho Divadla v Prahe namaľoval ľud pracujúci a obetujúci posledný halier na oltár vlasti... murárov a nádenníkov celkom v duchu pilného národa českého, Mašek podal nám rodinnú, útlu scénu a načrtol chudobnú síce oblekom, ale silnú a zdravú postavou muža z ľudu, za ktorého sa my nehanbíme, ale vinieme ho k srdcu.
Celkovitý dojem opony, obrazu to až do podrobnosti prevedeného, je hlboký a trvalý! Kus jasu, svetla a lahodnú svietiacu barvu priniesla nám opona do šedo-mračného času, v ktorom žijeme. Vďaka za bratský, krásny a veľký dar!

Svetozár Hurban Vajanský.