Texty: ŠTEFKO, Vladimír: Legenda menom Zeleneč, AS 2009, č. 1

Po stopách divadelních tvůrců,
experimentátorů, reformátorů...

Legenda menom Zeleneč

Vladimír Štefko

Keď sme v neskorej jari roku 1976 videli na krajskej prehliadke v Modre súbor zo Zelenča, ktorý tu hral Plautovho Chvastúňa, sotvakto predpovedal, že sa tu zrodilo čosi pozoruhodné. Jozefa Bednárika sme poznali ako vitálneho herca priam živelnej energie z nitrianskeho divadla, výber Plautovej antickej komédie bol nepochybne na ochotnícke pomery zvláštny, zbadali sme výrazný štylizmus v herectve a jednoduchú scénografiu i kostýmy, no novotou bolo líčenie tvári. Ten štylizmus vypovedal o dobrom čítaní hry, ale najmä o úsilí režiséra zakryť hereckú neskúsenosť sošnými postojmi, expresívnym gestom a zvláštnymi intonáciami. A to líčenie – čierno obrúbené oči, biele tváre (a farebné parochne) hovorilo, že po inšpiráciu režisér siahol až kdesi ku commedii dell´arte. Bol to súbor, vtedy, kategórie základnej.
O rok neskôr prišiel súbor s feériou bratov Čapkovcov Zo života hmyzu. A ukázalo sa, že snaha o farebné, vizuálne štylizované divadlo nebol náhodný pokus, ale cieľavedomé úsilie. V tomto prípade sa posilnilo ešte, okrem spomenutých atribútov, aj o výrazne používanú hudbu, ktorú Bednárik odvážne miešal. Neslúžila však ako prostriedok vytvárajúci atmosféru, náladu (ako bolo vtedy zvykom), ale predovšetkým rytmizoval konanie hercov, pomáhal im charakterizovať situácie, určoval spád inscenácie. A ešte čosi – akciám dával nový podtext – napr. iróniu či drsnosť. Vlastne, názor na to, čo sa predvádza. Slovo „predvádza“ tu je na mieste, pretože v Bednárikových zelenečských inscenáciách nešlo o divadlo realistické, herectvo psychologicky podmienené, ale najmä o divadlo obrazné, ktoré sa tematicky napája z problematík reality, ale formotvorne z umeleckých inšpirácií. Výtvarných, hudobných a z úsilí divadla moderny a avantgardy. Pričom stále to bolo divadlo ľudové, v tom zmysle, že bolo prístupné a zrozumiteľné i príťažlivé aj pre neškoleného či menej skúseného diváka. Známy je Bednárikov výrok, že chce robiť také divadlo, ktorému bude rozumieť aj jeho mama v Zelenči. Dokázať syntézu ľudového a artistného divadla je vec náramne ťažká. Z – divadlu s J. Bednárikom sa to podarilo.
Nastolený trend pokračoval málo hrávanou Shakespearovou komédiou Koniec všetko napráva (1978), adaptáciou Gogoľovho románu Mŕtve duše (1979) a Donom Juanom podľa stvoriteľa archetypu Dona Juana španielskeho dramatika Tirsu de Molina (1980). Už od prvej inscenácie Bednárik svoje inscenácie farebne tónoval – Chvastúň bol v bielom, Zo života hmyzu v škále biela, hnedá, zelená, Koniec všetko napraví v staroružovej až červenej, Mŕtve duše prevažne v hnedej (Čičikova vyvrhne zo svojich útrob matka zem), Don Juan v čierno-bielej gradácii inšpirovanej pop kultúrou. V týchto farebných tónoch navrhoval režisér scénografiu a aj kostýmy, takmer v každom prípade, hyperbolizované až groteskné. Žiadna staromódna jednota žánru a štýlu – zámer bol zreteľný, sloh inscenácie určovali významy, myšlienky a všetko čo nieslo zmysel mohlo sa použiť. Bednárik zasahoval do textov. Po prvé preto, že v súbore neraz nemal dosť hercov a ani vekové či rodové zloženie nedostačovalo. Po druhé preto, že razantne, no zmysluplne, upravoval text pre svojich hercov a koncepciu inscenácie. Príbehy energicky smerovali k pointe, namiesto charakterov pracoval s výraznými typmi. Tak sa stalo, že v Shakespearovi zmenil viacerým postavám pohlavie – namiesto mužov hrali roly ženy (v tomto prípade celý príbeh nanútenej lásky dostal zvláštnu ženskú intrigu). V Donovi Juanovi sluhu Šuchtáda hrala Š. Slobodová, pričom nebolo dôležité, aké má pohlavie. Hrala tému pána a sluhu, spolupracovníka i oponenta. Nadšenca i skeptika.
To už z neznámeho dedinského súboru zo Zelenča bol súbor, ktorý rýchlo prešiel z vtedajšej základnej kategórie cez kategóriu pokročilých súborov do kategórie najvyššej. A bol ozdobou každého festivalu. Na Slovensku, ale aj v Čechách, vrátane úspechov na Jiráskovom Hronove. Pozvania sa množili a prišli aj prvé úspešné zájazdy do zahraničia. Pribúdalo cien a ocenení. A čo je veľmi dôležité, neskúsení dedinskí ochotníci preukázali nielen pracovitosť (pod tvrdou rukou režiséra – maximalistu), ale aj schopnosť rásť a rozvíjať sa. Už to nebol len šikovný diktát režiséra, ale aj herecká tvorba. Od ľahko načrtnutých typov prechádzali herci Z – divadla k náročnejším kreáciám, ktoré udivovali presnosťou a fixáciou naštudovaného.
V roku 1981 vznikla v zelenčskom kultúrnom dome (ktorý si divadelníci zveľadili) jedna z vrcholných a najslávnejších inscenácií. Adaptácia neveľkej poviedky francúzskeho spisovateľa Guy de Maupassanta Guľôčka. „Myslím, že Maupassant by mohol slovenským divadelníkom poďakovať, že z jeho malej poviedky urobili závažné javiskové dielo, ktoré bojuje za humanizmus, mier, pravdu a dôstojnosť človeka,“ napísal pri príležitosti vystúpenia Z – divadla na Svetovom festivale amatérskeho divadla v Monaku A. Cornish, viceprezident britskej divadelnej asociácie. Viac ako osemdesiat repríz a viac ako štyridsať tisíc divákov. A keď po dvadsaťjeden rokoch od premiéry, roku 2002 uviedla Guľôčku na Scénickej žatve a. h. nová generácia ochotníkov, ani nechcela veriť, že je to inscenácia taká stará a predsa moderná, svieža a pôsobivá.
Guľôčka bola vlastne hra v hre či divadlo na divadle. Akási potulná divadelná spoločnosť, unavená putovaním až na smrť, pod diktátom svojho principála zahrá príbeh či príbežtek z čias francúzsko-nemeckej vojny z 19. stor., ktorý plasticky ukáže ľudské charaktery a formáty. Strhujúci rytmus, štylizovaná scénografia (všetko v staroružovej farbe), naliehavý hudobný rytmizujúci sprievod a viacero výborných hereckých výkonov, ktorým dominovala Š. Slobodová v hlavnej úlohe prostitútky slečny Rousseletovej.
Príbeh matky Guráž preslávila Grimmelshausenova kronika a najmä hra B. Brechta. J. Bednárik siahol po oboch zdrojoch a pripravil text uspôsobený svojej poetike a svojim hercom. Príbeh z tridsaťročnej vojny v zelenečskej inscenácii zazvučal mohutným protivojnovým chorálom, ale nie ako transparent, ale ako obrazné a umné spodobenie účinku vojny na človeka. Ten bol v tejto inscenácií aj obeťou, aj strojcom vojnovej kataklizmy, aj oslavou vitality, schopnosti prežiť aj tie najväčšie príkoria a tragédie. Opäť herecky triumfovala Štefánia (prezývaná Pepka) Slobodová v titulnej úlohe. V tejto inscenácii režisér a jeho súbor už dozreli k vyšším polohám štylizovaného divadla – ku groteske. Ku groteske, ktorá však nevytŕčala na obdiv svoje formálne znaky, ale pevne kotvila v životnej realite, v ľudskej podstate postáv. Zo zrážky, z konfliktu týchto veličín vyšiel príťažlivý divadelný tvar vysokého štylizmu a hlbokej zmysluplnosti.
Napriek tomuto konštatovaniu sa zazdalo odhodlanie režiséra naštudovať adaptáciu poviedky F. Kafku Premena, čosi ako trúfanlivosť (1985). No Bednárik dobre vedel, že už má hercov a skúsenosti na túto čiernu grotesku, ktorá až na dreň odhalí ľudskú malosť, sebectvo, ľahostajnosť a prispôsobivosť. V Zelenči hrali Kafkom podmienenú hru pod siahodlhým názvom: O tem, jako sa raz zobudzil pán Gregor Samsa vo svojej postely a ziscil, že sa premenyl na obludný hmyz. Tá zmena názvu presne charakterizuje príbeh a najmä obraz dehumanizácie ľudskej spoločnosti. Samsa Víta Bednárika a Slobodovej Matka herecky korunovali inscenáciu.
Roku 1987 naštudovalo Z – divadlo Goldoniho, u nás nehrávanú komédiu z divadelného prostredia Impresário zo Smyrny, ale vrcholom zelenečskej éry boli predchádzajúce inscenácie. Zavŕšil tým líniu odsatirizujúceho a hravého Plauta, panoptikálne Mŕtve duše, kritického až na hranicu zúfalého výkriku Dona Juana, smutnú Guľôčku, až po baladicko expresívnu Matku Guráž.
Namieste je otázka, čo priniesla éra Z – divadla do slovenského divadelníctva. Úmyselne nepíšem – do slovenského amatérskeho divadla, pretože prinajmenšom inscenácie od Konca, ktorý všetko napraví po Matku Guráž výrazne prekonali, presiahli hranice neprofesionálneho divadelníctva. Bednárikov štylizmus, syntetičnosť i artistnosť jeho javiskových opusov udomácnili tento typ divadla v celom divadelníctve. Zelenčom sa aj ochotnícke divadlo definitívne rozišlo s divadlom napodobujúcim realitu, ba aj profesionálne vzory. Dokázalo, že aj v malej dedine, ak je k dispozícii plnokrvný tvorca, pracovitý a talentovaný kolektív, možno vytvárať pozoruhodné scénické diela. Pravdaže, nenašiel sa v ochotníctve žiaden epigón. Je to dobre, inšpiratívna sila Z – divadla posmelila iných, aby sa vydali na cesty hľadačstva, prekonávania stereotypov, aby sa odhodlali k náročnej a objavnej dramaturgii. To sa stalo. Aj v tom vidím zásluhu zelenečskej éry.
Ďalšou kapitolou dôležitosti Z – divadla sú jeho zahraničné úspešné vystúpenia. Zoznam krajín, miest a festivalov by bol pridlhý. Uspokojme sa s konštatovaním, že Zeleneč otvoril slovenskému ochotníctvu dvere do sveta naozaj doširoka. Slovenské ochotníctvo sa stalo svetovo známym fenoménom a malej kultúre vydobylo vážnosť a popularitu. Po jeho stopách sa vydalo viacero súborov (napr. Partizánske, Poprad, Brezno a i.) a udržujú vo svete povedomie, že tam kdesi pod Tatrami sa pestuje pozoruhodné divadlo.
A ešte je tu čosi, čo nemožno obísť – povedzme to ľudovo: zelenečské divadlo a jeho stvoriteľ J. Bednárik poskytlo mnohým jeho hercom, ale aj technikom široký prehľad, skultivovalo ich a ukázalo im svet. Akokoľvek bolo Z – divadlo ocenené a populárne, nenašli by sme v jeho členstve ani náznak primadonstva, slávybažnosti. Boli to poctiví, nadaní a oddaní služobníci Tálie. V októbri roku 2008 súbor – hoci už neexistuje (Bednárik sa stal známym režisérom profesionálneho, nielen činoherného divadla a bez neho to už nešlo) oslavil 35. výročie svojho vzniku. Jeho duch a vzor však stále žije. A žije – hoci už nie na javisku – aj v jeho bývalých hercoch. Okrem Víta Bednárika, ktorý hráva v rôznych alternatívnych zoskupeniach, ostatní sa divadlu už nevenujú. No, zaslúžia si, aby na konci tohto príspevku sa objavili aspoň ich mená: Anton Halada, Ľubomír Jedlička, Zuzana Orešanská, Júlia Lukačovičová, Anna Slobodová-Mrvečková, Štefánia Slobodová, František Tibenský, Jana Kotásková, Ján Lukačovič, Marta Horníková, Jana Zacharová, Antónia Haladová, Mária Hulíková, Agnesa Slobodová, Eva Horváthová a i.

Převzato z časopisu Javisko č. 3/2008
s laskavým svolením redakce a autora.