Texty: 2006 - Plyšový zajíc do lesa nepatří;

Teatro Plyšolíno Hradec Králové
Černý medvěd a želva: Plyšový zajíc do lesa nepatří
Trieda základnej školy v Hronove. Sektorová stena s policami, typický školský nábytok. Na poličkách knižky, plyšový tygrík a chobotnica. V kúte sediaci gitarista pri zvukovej aparatúre. Dva reflektory na štendroch, na podlahe koberec a malinký paravánik. Pred paravánkom zhruba dvadsať plyšových hračiek rôznych veľkostí. Zajačikovia a králici, medvedíci, tučniak, psíček, opička, dinosaurus, slon… O chvíľu sa ozve klopanie na dvere a do priestoru vstúpi herečka – klaunka animujúca žabičku, nasledovaná klaunom – hercom. Produkcia sa začína. Vo svete plyšových zvieratok je všetko jasné a jednoduché. Kamaráti si pomáhajú, čistia si zuby a neberú drogy. Zajačik s králičkom a myškou oslobodzujú medvedíka a padajú im popri tom hlavičky.
Lenže rozprávka pre detičky sa postupne transformuje do života hercov. A divák pomaly zisťuje, že ich život plný zvieratiek vôbec nie je plyšový. Alebo je plyšový až príliš? Aktéri sa vracajú domov a riešia problémy divadla i života. Pozerajú televíziu, vypínajú, zapínajú. Ako ovládač im slúži plyšová hračka. Vzniká manželský konflikt, paravánik sa stáva neprekročitelnou hranicou. Obklopení hračkami dokážú komunikovať už len s nimi. Zdanlivo nevinné a zábavné predmety sa postupne menia v obludný svet zmarených ambícií. Manželova výčitka pripomínajúca partnerke, že keby mala deti, nemusela by pre nich hrať divadlo, zrazu presmeruje vyústenie kratučkého príbehu až do existencionálnej roviny.
Schopnosť hercov improvizovať, vtipne napísaný text a úmerná dĺžka predstavenia slúžia Teatru Plyšolíno ku cti. Dobre použitá hudobná zložka a autentická scénografia len podtrhuje príjemný dojem z inscenácie. Úder plyšákom síce nebolí, ale zasiahne presne a na ľudsky citlivom mieste. A to deti i dospelých. Ján Zavarský