Texty: Slovensko: Martin: Pramene divadla. 65 rokov profesionálneho divadla v Martine, 2009

Pramene divadla
65 rokov profesionálneho divadla v Martine

Hoci dejiny nášho divadelníctva nie sú také rozsiahle, ako v okolitých kultúrach, Martin so svojou divadelnou minulosťou môžeme smelo považovať za jednu z kolísok. Už roku 1872 tu vznikol Slovenský spevokol – demokratický spolok martinských ochotníkov, ktorý združoval ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev. Popri speve, ktorý mal byť podľa stanov jeho hlavnou činnosťou (hrať divadlo spolok povolené nemal), organizoval besedy a spoločenské podujatia. Divadlo sa však čoskoro stalo jeho hlavnou činnosťou. Po dokončení budovy Matice slovenskej dostali martinskí ochotníci priestory v jej národnej dvorane. Tam pôsobili až do násilného zavretia Matice slovenskej (1875). Odvtedy hrávali divadlo v nevyhovujúcich priestoroch martinských hostincov.
Po zrušení Matice slovenskej sa stále častejšie objavovali myšlienky o potrebe postaviť v Martine inštitúciu, ktorá by bola dôstojným priestorom pre slovenské divadlo a knižnicu. Po skonfiškovaní matičných zbierok ostali Slováci bez ústrednej inštitúcie, ktorá by sa okrem iného zaoberala aj zbieraním a opatrovaním národných literárnych pamiatok. A tak sa na podnet podpredsedu, režiséra a herca Slovenského spevokolu Andreja Sokolíka, ktorý vystúpil na zasadnutí Slovenského spevokolu 9. mája 1885, začalo uvažovať o postavení novej budovy. Správny výbor pre výstavbu Národného domu sa v Martine ustanovil 20. marca 1887, pod vedením advokáta a politika Matúša Dullu. Podobne ako v Prahe pri stavbe Národního divadla, požiadal výbor slovenskú verejnosť o finančnú pomoc. V priebehu necelého roka sa podarilo zozbierať dostatok finančných prostriedkov a na jar roku 1888 mohla stavba Národného domu začať.
Národný dom bol v časoch, keď ho postavili, stavbou vymykajúcou sa z priemeru. Stavali ho po siedmich rokoch od veľkého požiaru Martina (1881), ktorý zničil veľkú časť mesta, a tým pripravil pôdu pre nový urbanistický vývin mesta. Architektonický návrh vypracoval architekt - staviteľ Blažej Bulla (projekt je jeho vrcholné dielo) a bol schválený Spolkom pražských architektov. Javiskovú technológiu navrhol Jozef Kohút, ktorý „za poučením navštívil mnohé divadelné monarchie“. Základný kameň na výstavbu Národného domu položili v Martine 30. apríla 1888. Budovu stavalo dvadsať murárov z Liptovského Petra a ďalší domáci pomocníci. Pôvodne mala byť postavená už v lete 1889. Prvým verejným podujatím v Dome (uhorské úrady nepovolili používať plný názov Národný dom) bol tradičný silvestrovský večierok 31. decembra 1889. Oficiálne otvorenie sa uskutočnilo 12. augusta 1890 v rámci Augustových slávností. Slovenský spevokol pripravil slávnostnú premiéru hry Márie Oľgy Horváthovej Stratená, ktorú autorka napísala pre túto príležitosť. Hra sa pôvodne volala Slovenská sirota, ale na zásah cenzúry museli jej názov zmeniť.
Na Štedrý deň roku 1891 bola do Martina z Prahy dovezená maľovaná opona, ktorej autorom bol akademický maliar Karel Vítězoslav Mašek. Oponu darovala Umelecká beseda – prvý český umelecký spolok, čo je zachytené aj priamo na nej: Bratřím slovákŮm – umělecká beseda. Opona bola chápaná ako symbol bratskej slovanskej vzájomnosti. Jedná sa o jedinú pamiatku národných dejín v 19. storočí, kde je takto priamo vyjadrený vzájomný vzťah Čechov a Slovákov.
Národný dom však nebol iba centrom slovenského ochotníckeho divadla, reprezentovaného Slovenským spevokolom. Program iniciatívy za národné povznesenie dokumentuje aj priečelie Domu, na ktorom bolo pôvodne vyznačené DIVADLO – MUSEUM – CASSINO. Od roku 1890 vystupovalo na pôde Domu duchovné, vedecké a kultúrne združenie pod názvom Múzeum a Bibliotéka. Po otvorení Domu v ňom dostalo dve miestnosti aj Turčianske kasíno – spoločensko-politický klub občanov. Dom bol priestorom národných zhromaždení, predchodcom súčasného parlamentu, bol strediskom pre zahraničné návštevy a kontakty, teda akýmsi diplomatickým centrom.

x x x

Slovenské komorné divadlo v Martine vzniklo roku 1944 ako druhé profesionálne divadlo na Slovensku. V divadelnom Martine sa už po vzniku ČSR začalo uvažovať o založení profesionálneho divadla. Existovala tu silná ochotnícka tradícia, šľachtená Slovenským spevokolom; vyspelé slovenské publikum, ktoré bolo už polstoročie naučené chodiť na slovenské divadelné predstavenia a Národný dom, priestor vhodný na realizáciu profesionálnej divadelnej prevádzky. Profesionálne divadlo však vzniklo strategicky v Bratislave, novom hlavnom meste Slovenska roku 1920, transformáciou Východočeskej divadelnej spoločnosti a hrávalo prevažne po česky. Reálna transformácia Slovenského spevokolu na profesionálne divadlo sa začala v štyridsiatych rokoch 20. storočia, vďaka iniciatíve ľudí, akými boli podpredseda Ústredia slovenských ochotníkov Ján Marták, redaktor časopisu Naše divadlo Ivan Turzo, správca Matice slovenskej Jozef Cíger-Hronský, tajomník literárneho oddelenia Slovenského rozhlasu Gabriel Rapoš a herec a režisér Andrej Bagar. Na rozdiel od Slovenského národného divadla v Bratislave, Slovenské komorné divadlo v Martine nikto dekrétom zhora nezakladal, ale vzniklo prirodzene, z vnútornej potreby mesta a slovenských ochotníkov. Ona vnútorná zázračná životodarná sila sa tiahne celými jeho dejinami.
Prvá premiéra novozaloženého divadla sa uskutočnila za dosť dramatických okolností 22. januára 1944. V réžii Andreja Bagara SKD uviedlo Verhaerenovho Filipa II., protitotalitnú inscenáciu, ktorou SKD jasne manifestovalo, na ktorej názorovej strane stojí. (Túto hru zahrali herci berlínskeho Deutsches Theater pohostinsky v Bratislave roku 1933, emigrujúc pred Hitlerom.) Inscenáciu zakázali, čo neznamenalo len politickú represáliu voči mladému divadlu, ale to aj vážne ohrozilo jeho samotnú existenciu.

xxx

Za 65 rokov svojej existencie prešlo Slovenské komorné divadlo mnohými etapami a malo významný vplyv na formovalo divadelníctva na Slovensku. Možno to bola práve ona vnútorná zázračná životodarná sila, ktorá mala schopnosť opakovane vytvárať inšpiratívne prostredie pre rast hereckých osobností či priaznivú atmosféru pre vznik kvalitných inscenácií.
65 rokov profesionálnej existencie Slovenského komorného divadla si pripomíname výstavou Pramene divadla, ktorú sme pripravili v spolupráci s Divadelným ústavom v Bratislave. Výstava mapuje divadelný život v Martine od čias Slovenského spevokolu, cez jeho transformáciu na profesionálne Slovenské komorné divadlo až do roku 2003, keď sa vtedy Divadlo SNP vrátilo k svojmu pôvodnému názvu. Od 20. decembra je sprístupnená vo foyeri Národného domu.



Pramene divadla
Libreto: Oleg Dlouhý
Grafické riešenie: Ján Triaška
Grafická spolupráca: Viera Burešová

Autori fotografií: Antonín Horník, Matúš Oľha, Tibor Huszár, Ján Dérer, B. Gallo, Karol Zaťko, Jozef Červený, Jaroslav Barák, Igor Grossmann a archív Divadelného ústavu.