Texty: AS 2001, č. 3, s. 21 - 23, Braňo Mazúch.

Oblastní přehlídka mladého a netradičního divadla
Ostrov 7.4.01


7. apríla (dubna) 2001 prebehla v Ostrove už po siedmy raz Oblastní přehlídka mladého a netradičního divadla. V jej rámci sa predstavili štyri súbory z Plzne a jeden z Karlových Varov. Na porotcovské posty zasadli: Alena Zemančíková z plzeňského rozhlasu, Vlastimil Ondráček a Braňo Mazúch z chebského divadla.

NADRÁTKÁCH & MRTVÁ

Na úvod prehliadky sa nám „Za oponou“ predstavil divadelný súbor NADRÁTKÁCH Prvního českého gymnázia v Karlových Varech s inscenáciou jednoaktovky Arnošta Dvořáka MRTVÁ (hra s láskou, smrtí a životem). D.S. NADRÁTKÁCH na čele so Stanislavom Hoffmanom sa však nespokojil s jedinou predlohou (uvedenou v názve), ale rozohral v rámci príbehu Mrtvej i dialóg Redaktora a Spisovateľa z textu I. Ilfa a J. Petrova Robinson CCCP a jednoliatosť Dvořákovho textu narušil i receptami a dobrými radami zo Zlatej hospodyňky O. Stránskej.
Zatiaľčo Dvořákov text je presýtený dekadentnou atmosférou doby svojho vzniku (začiatok dvadsiateho storočia) a duchársky príbeh návratu Mrtvej presne v deň, kedy si jej manžel a milenec pripomínajú päť rokov od okamžiku, čo ich obidvoch táto femme fatal opustila, je tejto nálade maximálne podriadený, a jeho prerušovaním Robinsonom a Zlatou hospodyňkou dochádza nielen k rozkladu príbehu, ale aj k strate tajomnej atmosféry.
Dvořákove hlavné tri postavy sú Muž, Přítel a Mrtvá. V prípade D.S.N. vstupujú v prvom obraze na scénu dve dievčatá (Naďa Vlková a Hanka Sokolová) prezlečené do mužských odevov. Po chvíli „zápasenia“ s mužskými rolami a ich opileckou štylizáciou odchádzajú zo scény. Prichádza Básnik (Dino Suljakovič) a vyplní „technické“ intermezzo hŕstkou veršov. Potom vstupujú opäť predstaviteľky hlavných mužských rolí, tentokrát ale v dámskych večerných toaletách, a transformujú si Dvořákov text do sebe vlastnejšieho ženského rodu, čo im ovšem zámerne pri niektorých zastaralých výrazoch robí problémy. Ich ďalšia konverzácia sa nesie v parodickou duchu, čím dochádza k jej jednoznačnému splošteniu a po chvíľke prestáva byť pre diváka pozoruhodnou. U Dvořáka vstupuje medzi dve mužské postavy Mrtvá, u D.S.N. Mrtvý, ten je ale stvárnený Bárou Dvořákovou, a tak interpretačný kľúč zámeny pohlaví stráca na význame. Netvrdím, že o to nutne malo ísť, ale po úvodnej scéne, kde si predstaviteľky šijú texty postáv na svoje telo, sa to dalo očakávať.
V celkovom scénickom tvare sa tak striedajú spontánne komické okamžiky, vyplývajúce z hravého zachádzania s dramatickou predlohou (v podaní troch hlavných predstaviteliek), so zdĺhavými a monotónnymi vstupmi Básnika a nadbytočným receptárom Panskej (Martina Zedníková).
„Toto představení vzniklo coby poslední křeč zbylých členů D.S. Nadrátkách. Nutno podotknout, že to byla křeč způsobená smíchem.“ (úryvok z programu k predstaveniu).


RÁMUS & PODOBIZNA

V „Kinokaviarni“ sme mali možnosť zhliadnuť adaptáciu poviedky N.V. Gogoľa Podobizna v podaní divadelného súboru RÁMUS PNS z Plzne a pod režijným vedením Zdeňky Vašíčkovej.
„Inscenace vychází ze stejnojmenné povídky N.V.G., která vypráví příběh malíře, jenž pod vlivem náhodně získaných peněz zaprodává svůj talent. (…) Naše inscenace je kromě příběhu malíře i příběhem souboru…“ (úryvok z programu Oblastnej prehliadky…). Pokúsim sa v krátkosti prerozprávať príbeh súboru: súbor RÁMUS naštudoval inscenáciu podľa N.V.G. Teraz ju chce pred publikom predviesť, ale sponzor súboru sa akosi nedostavuje a publikum musí počkať. Konečne je sponzor tu a vzhľadom k tomu, že má svoj názor na umenie, kafre do inscenácie, ako len môže. A mimo to sa na scéne producíruje s kufríkom, a jeho predanie dotyčnému súboru podriaďuje splnením jeho požiadaviek. Akoby sponzorovi nestačilo, že na titulnom obraze je jeho - SPONZOROVA PODOBIZNA. Až v závere ako-tak spokojný položí kufrík na scénu, v tomto momente je však súbor už v takom vzájomnom názorovom rozklade, že kufrík je všetkým úplne ľahostajný.
Ani v tomto prípade sa nedá hovoriť o sústredenej scénickej transformácii predlohy a príbehu, ktorý je v nej obsiahnutý. Línia príbehu je narušovaná rozsiahlymi piesňovými vstupmi, ktoré často, radené husto za sebou, odvádzajú divákovu pozornosť. Nemožno im však uprieť pôvab a melodičnosť (hudba: Jakub Vašíček).
Ďalším problémovým miestom inscenácie sú samotné scénické prvky. Hra je zo žánrového hľadiska rozdelená do štyroch častí: 1/ hra s rekvizitou (krabičky, vlasy, hudobné nástroje); 2/ hra s bábkou (marionety); 3/ činohra s muzikálovou koncovkou; a 4/ spontánna happeningová improvizácia, ktorá devalvuje všetky predošlé žánre. Bohužiaľ ani v rámci jednej z nich však nedochádza k ovládnutiu tej-ktorej formy, ani k akémusi vnútornému vývoju, a tak, ako sa ten-ktorý scénický žáner rozohrá, tak aj skončí, a to bez toho, že by predošlú hru nejak poznamenal. Všetko tak vyznieva ako suma planých pokusov, ktoré aj tak nikam nevedú, a už vôbec nemajú žiaden význam ani pre postavy hry, ale ani pre divákov.
Je nutné oceniť nastolený problém – tému komercializácie umenia, takisto je však nutné zapracovať nad scénickým tvarom, aby sa apelatívnosť zvolenej témy neutopila v hromadení výtvarných prvkov a akoby zámernom nezvládaní formy.


TYAN & 1+1+1/=3, JE-LI TOTO ČLOVĚK

Sme opäť „Za oponou“ a pred nami je scénická koláž Pavla Brenkusa 1+1+1?3, JE-LI TOTO ČLOVĚK v podaní divadelného súboru TYAN z Plzne.
Básne použité v scénickej koláži: B. Brecht Ukolébavka pro mrtvé dítě, P. Levi Je-li toto člověk, C. Pavese Přijde smrt a bude mít tvé oči.
Postavy: Svědomí, Pomocník Osudu, Matka – Marta Anna Liešna, Dítě – Ráchel Weirová, Vězeň – Alfred Ebensfeld, Voják – Kurt Schmidt.
Pavel Brenkus so svojou skupinou TYAN si ako tému svojej koláže vybrali Druhú svetovú vojnu – „prototyp modernej vojny“. Hneď v úvode vstupuje na scénu Pomocník osudu, svoju civilnú bundu si odkladá na vešiak a berie na seba doktorský plášť. Pristupuje ku stolu, na ktorom ležia fascikly ľudských osudov. V pološere nastupujú do krvavo červeného svetla postavy s puškami na hudbu skupiny Laibach, a tancujú zlovestný tanec smrti. Od sprievodnej postavy Pomocníka sa potom dozvedáme, že nám bolo predvedené „řádění zla v nás“. Pozoruhodný, surový obraz, ktorý diváka znepokojí, je tak vzápätí devalvovaný jasnou, polopatistickou interpretáciou, a ďalej sa ním už nebolo nutné trápiť.
Nasledujú štyri pohybové etudy vyššie uvedených postáv (historicky doložených) - Matky, Dieťaťa, Vezňa a Vojaka. Pomocník Osudu zakaždým otvorí fascikel dotyčnej postavy, prečíta jej meno, miesto, kde sa predvedená fáza jej života bude odohrávať, potom predstaviteľ dotyčnej postavy vstúpi a túto fázu predovšetkým pohybovými prvkami „precíti“. A práve o to „preciťovanie“ jednotlivých postáv autorskej, scénickej koláže ide, pretože, ako bol na záverečnej diskusii povedal jeden z kolegov divadelníkov, „toho preciťovania je na javisku toľko, že už potom divák nemá čo precítiť“, respektive dotvoriť, dožiť, domyslieť za tú-ktorú postavu, všetko sa vyriešilo na scéne. Apelatívnosť predstavenia, nastolená zvolenou témou vojny, tým vyznieva do stratena.
Rovnako diskutabilné sú bezdôvodné a neopodstatnené útoky Pomocníka Osudu voči divákom. Úryvok: „Vy jste mi stejně divná sorta lidí. Přijít sem a chtít vidět tohle, to chce mít pořádný žaludek. Já být na vašem místě, tak sedím v kavárně, popíjím, příjemně se bavím. A vy?…“ V tomto okamžiku som mal skutočne chuť sedieť niekde inde. Vôbec postava P.O. sa mnohokrát stávala zrkadlovým obrazom divákov, keď sa napr. v jednom okamžiku pozreli na hodinky, postava P.O. v rámci subjektívneho času scénickej reality, divák v rámci objektívneho času reality mimodivadenej.
Rád by som ocenil magickú prácu s tieňohrou v niektorých obrazoch hry tanec väzňa so siluetou jeho milej) a tak isto fyzické herectvo Jiřího Kohouta.


ŠTAFLE NA KNOFLÍK & SEDMERO KRKAVCŮ

V „Kinokaviarni“ na nás čakal divadelný súbor ŠTAFLE NA KNOFLÍK z Plzne, ktorý nám pod režijným vedením Zdeňky Vašíčkovej predstavil inscenáciu SEDMERO KRKAVCŮ podľa rozprávky Boženy Němcovej.
Dominantnú rolu v tejto inscenácii hrá svojim charakterom a funkciou Chór, ktorý je jediným jednajúcim prvkom, či už vytvára jednotlivé miesta deja, alebo vodí bábky, zastupujúce jednotlivé postavy. Okrem toho vidíme na scéne i živých predstaviteľov troch hlavných rolí, ale títo sú pojednaní staticky.
Príbeh: Bratr si privedie domov Bohdanku, ktorú nájde v lese vyšívať košieľky pre svojich siedmich zhavranelých bratov (Našel ji v lese!/ Sama tam žila!/ Košile tam šila!/ Je němá!/ Učarovala mu!/ Čarodějnice!/ Čarodějnice!). Jeho Sestre sa votrelkyňa samozrejme nezahovára. Bratr odchádza do vojny: „Ty, má nejmilejší, buď tu sbohem! A ty – sestro – dávej na moji ženu pozor!“ Bohdanka porodí dieťa, Sestra jej ho ukradne a vymení za mača. Zhavranelým bratom sa podarí dieťa zachrániť. Bohdanka im dá biele košieľky, oni sa premenia na ľudí a vrátia jej dieťa. Bratr sa vracia z vojny, pravda vychádza najavo. Sestra je upálená po tom, čo Bratr nemá čím uhasiť plamene hranice.
Pútavá príbehová línia, doplnená ľudovými piesňami, bola zproblematizovaná a znejasnená náročnými prestavbami vo výslednom scénickom tvare. Z toho dôvodu nemohla ani vyniknúť symbolická scénická práca s vodou, ohňom a bielym plátnom – dominantným scénickým prvkom. Technologicky a výtvarne neboli doriešené bábky, a jasnosti príbehu neprospelo ani chaotické svietenie v novom (neznámom) prostredí.


ZAMRAČENÉ DĚTI & PRSY TIRESIOVY

Inscenáciu Apollinairových PRSOV TIRESIOVÝCH v podaní plzeňského divadelného súboru ZAMRAČENÉ DĚTI otvorila postava Ředitele společnosti (Jiří Kohout). Podobne ako rozohráva básnické obrazy Apollinaire, podarilo sa i J. Kohoutovi v prológu rozpohybovať básnikove slová a dať im tak pútavý akrobatický ráz.
Nasledoval parodicky ladený fantaskný príbeh feministky Teresy (v podaní Lucie Vinšovej), ktorá sa zbavuje svojich pŕs, necháva si narásť fúzy a bradu, sama sa premenováva na Tiresia a potom, čo začuje akýsi hluk, „odchází kdákajíc a manžel (Lukáš Langmajer) napodobí hluk jedoucí lokomotivy“. Manžel berie na seba podobu ženy a je odhodlaný rodiť děti: „Přijďte se tedy pane dnes večer podívat jak příroda/ Potomstvo hojné bez ženy mi dá“. „Ach jak jsou šílené radosti otcovské/ 40.049 dětí za jediný den/ Mé štěstí je úplné/ Tiše tiše“, neskrýva svoje nadšenie šťastný otec-Manžel, a na žurnalistovu otázku „Jak je budete vychovávati?“ odpovedá: „Nejprve budu je živiti sám z láhve ssací/ A potom oni živiti mne budou svojí prací“.
V tomto nespútanom a surrealistickom duchu sa dej odvíja až do konca. ZAMRAČENÉ DĚTI sa držia scénických poznámok Apollinairových tu viac a tu menej invenčne, ilustráciu striedajú momenty, kedy sa hercom darí básnikov text svojsky rozohrať a tak mu vdýchnuť nový život.


ZÁVER & DOSŤ

Keď už si raz vyberieme za hlavnú predlohu našej inscenácie príbeh, je nutné s týmto pracovať konštruktívne, alebo vytvoriť nad ním novú hodnotu. V týchto „inovatívnych“ prípadoch však nie je možné uvádzať ako názvy inscenácií názvy predlôh, pretože tie už s výsledným tvarom majú máločo spoločné.
Je nutné oceniť výber tém v prípade skupín RÁMUS PNS a TYAN z Plzne, ktoré sa pokúsili znepokojiť tým, čo znepokojuje ich samotných.
V prípade súboru NADRÁTKÁCH a ZAMRAČENÝCH DĚTÍ by prospelo ujasnenie žánru a vytýčenie mantinelov pre scénickú hru-paródiu.
ŠTAFLE NA KNOFLÍK by zjednodušením prestavieb mohli dospieť k odbúraniu bariéry, ktorú si takto medzi seba a divákov postavili.
Tak, a to by snáď aj stačilo.
Braňo Mazúch