DIVADLO VOSTO5 PRAHA – DIVIZE TEATRO PICCOLO PRIMITIVO
ONDAR CIHLÁŘ A PETAR PROKOP: KOŠIČAN 3
S rozhlasom z Prahy do Košíc
Košice sú mýtickým územím, krajinou
ďaleko za zrkadlom aj pre väčšinu Slovákov.
Celkom iste pre Bratislavčanov. Poniektorí
kunsthistorici tvrdia, že by mohli byť
najvýchodnejším európskym mestom,
pretože majú najvýchodnejšie postavenú
gotickú katedrálu. Ale zase poznám jedného
vedúceho katedry, ktorý tvrdí, že Ázia
sa začína na Branisku (to je kopec medzi
Levočou a Prešovom). Nuž neviem. Celkom
iste však chápem, prečo divízia Teatro Piccolo
Primitivo z divadla Vosto5 zakomponovala
Košice do svojho rozhlasovo-divadelného
kabaretu.
Téma nočného vysielania rozhlasovej
stanice je vo všeobecnosti aj jednotlivostiach
dosť obľúbená a pertraktovaná. Za všetky
prípady spomeniem slávnu hru Momo
Kapora Jolly Joker, ktorú na prelome
sedemdesiatych a osemdesiatych rokov
vynikajúcim spôsobom urobil ako one man
show pre bratislavský rozhlas Juraj Kukura.
Znalcov tohto subtílneho subžánru
pravdepodobne nemohlo Teatro Piccolo
Primitivo ničím podstatným prekvapiť. Možno
tým, že takmer nereflektovali (paradoxne) na
divadelnú zložku svojej inscenácie. Keby
som mal po celý čas zatvorené oči, prišiel
by som akurát o zopár fórov (vydarené boli
hlavne premietané animácie), ale ani o gram
obsahu. Dokonca na mňa lezie v tejto chvíli
nedokázateľné podozrenie, že text pôvodne
vznikal ako rozhlasová hra, nie divadelná.
Znejasňujúce striedanie rolí, kladenie
klobúka na hlavu a nástojčivá otázka derúca
sa do popredia – „Počúvam v kontexte hry
o skutočných bizarných podobách
osamelosti, alebo sa predo mnou len
neprestajne variuje osamelosť moderátorov?“
by pri zatvorených očiach totiž stratili
zmysel. Vo zvukovej rovine predstavenie
fungovalo ako logická štruktúra. Vo vizuálnej
s veľkými problémami.
Napriek pochybnostiam a výhradám
prameniacim v jednom zdroji – v druhovej
nevyjasnenosti inscenácie, sa Divadlu Vosto5
a jeho divízii podarilo vo mne niečo skryté
osloviť. Pochybnosti som hodil za hlavu,
vyresetoval som roky pestovaný cynizmus
a užíval som si to. Karol Horváth