ŠTEFKO, Vladimír: Recenzce hry Pelikáni v pustině. Zpravodaj JH 2005.

Ako ten čas beží...
Inscenácia Malej scény Zlín, ktorá použila
tri aktovky (a či skor skeče), je plná dobrých
úmyslov. Zvolili texty V.Krasnogorova,
ktoré kedysi dávno (zvlášť pre najmladšiu
ochotnícku generáciu) opatrne ohlasovali
nástup novej ruskej dramatiky tým, že
obrátili svoju pozornosť na človečí privát,
na frustrácie, nenaplné túžby a ambície,
že pripustili, že aj sovietky človek može
byť nešťastný, sklamaný a permanentne
nejasá nad budovateľskými úspechmi svojej
krajiny. Naozaj v čase, kedy tieto texty
vznikli, mali nemalú rezonanciu. Dnes,
po mnohých rokoch ich témy neskapali,
aj dnes sú ľudia neštastní, frustrovaní
a nejasajú. Ibaže doba sa zmenila. To čo
Krasnogorov nesmelo oznamoval, má dnes
o mnoho drsnejšiu podobu. Slovom tie
texty zostarli – nie témou, ale sposobom
podania. Dnes nevystačíme s naznačením,
dnes nevystačíme s oznamom o probléme,
s nahodenou témou. Režisér Jan Leflík si to
všetko dobre uvedomoval. Pokúsil sa na báze
týchto troch nenáročných textov vybudovať
tvar, ktorý by prekonal literárnodramatické
limity predlohy a vystaval tvar, ktorý
oné texty použije v akomsi vyššom slova
zmysle. Asi preto tá ambaláž aktoviek.
Na hronovskom javisku však posobila ako
akási revuálno-varietná obloha, ktorá mala
dať veci vyšší, ba až básnický význam.
Nestalo sa tak, ba celkom sa vytratila
symbolika pelikánov, ostatne všeobecne
známa. Zároveň komponoval svoju inscenáciu
od komédie vstupnej aktovky k čoraz
silnejšiemu psychologizovaniu - záznamu
traum účinkujúcich postáv. Nepochybne to
bol pokus o významovú gradáciu.
Napriek všetkej banalite, ktorá postupne
vstupovala na javisko, súbor zo Zlína
sa predstavil kultivovanou inscenáciou
s viacerými vtipnými invenciami,
intenzívnym záujmom o architektúru
inscenácie, zaujimavým riešením priestoru
(najma poslednej aktovky) a viacerými
disponovanými hereckými výkonmi
(R.Švrčková, P.Ševců, P.Hubík, M.Dosoudil).
Žiaľ nenaplnilo sa žánrové určenie - „tři
tragikomické aktovky“. Komické i tragické sa
od seba oddelilo, nepreľnulo sa. Nie je to vina
iba réžie a súboru.
Ak som už napísal, že inscenácia je
plná dobrých úmyslov, patrí k nim aj viera
v akési morálne posolstvo a mravný apel.
Je to nepochybne ušľachtilá ambícia.
Na dnešnú dobu však príliš „nežná“.
Jako ten čas beží...
Vladimír Štefko