Karolinka, ŠTEFKO, Vladimír: Recenzce hry Doma. Zpravodaj JH 2005.

Potopa
Každá hra v čase svojho vzniku je
Zeitstükom, tvrdil B. Brecht. Ale z nich
len niektoré prežijú. Tie, ktoré obsahujú
archetypálnu situáciu, archetypálne pos-
tavy, ktoré majú schopnosť prežiť čas
svojho vzniku. Túto schopnosť nepochybne
má aj hra M. Františáka Doma, ktorá
vznikala aj spoluprácou členov súboru.
Spracováva surovú realitu, tu a teraz , ale
má obdivuhodnú schopnosť premeniť sa
na metaforu, priam na symbol. Nebojím
sa označiť text i inscenáciu za symbolistickú,
bez ohľadu na to, či je to inklinácia vedomá,
alebo to tak vyšlo. Ten neustály dážď, tá
potopa nie je (práve tak ako osudy postáv),
to blato iba meteorologickou reáliou, živlom,
prírodnou pohromou ale obrazom valiacej
sa beznádeje, žiaľu a utrpenia. Zotrvanie
doma, či odchod z neho nič neriešia. Kocky
sú vrhnuté.
Na jednej strane Františákova hra
spracováva skutočnosť, na strane druhej
prerastá do obrovskej metafory, básnivej
metafory, kde rudimentárnosť látky, ktorá
vypovedá o existencionálnej situácii aktérov
toho, vlastne neveľkého príbehu. Tak ako
v rovine látky, tak aj v rovine estetickej
využíva tenziu medzi realitou a básnivým
zovšeobecnením. Celkom organicky
v inscenácii súboru z Karolinky funguje
rituálnosť ale aj „záznam“ skutočnosti,
napriek až tragičnosti aj humor. Vulgarita
nie je vulgaritou ale príznakovým faktom
postáv a situácie. Chór má svoju významovú
funkčnosť a zároveň estetickú hodnotu.
Na malom priestore i v krátkom čase sa
tu zrazia veky. Humor tu prehlbuje tragiku.
Súcit sa nezmení ani na chvíľu na sentiment.
Balanc na hranici smrti znie apletívne ale
nie didakticky. Kostýmy charakterizujú
postavy, scéna a mizanscéna vravia jasnou
rečou, nič tu nie je náhodne či iba intuitívne.
Kusturicovská hudba dokonca tento de facto
tragický príbeh posúva ku groteske, ktorá,
samozrejme, nie je ani zábavná, ani veselá
ale ani morbídna. Je tu na scéne „kus života
těžkého“.
Nepamätám, kedy som naposledy videl
na ochotníckom javisku taký silný herecký
súbor. Tu sú len výkony skvelé a dobré.
Ak napíšem, že robustné, nemám na mysli
iba fyzickú stránku ale najmä vnútorný
rozmer kreácii. Ich sošnosť, ale aj presnú
psychologickú skratku, ich zreteľnú
motiváciu, nevídaný zmysel pre pauzu,
rytmus vonkajší i vnútorný. Jednoduchá
scéna dovoľuje najmä logickú a zároveň
básnickú traktáciu situácii.
Doma M. Františáka (autor, režisér,
scénograf) a súbor z Karolínky je zatiaľ
vrcholom JH.
Vladimír Štefko