AS 2006, č. 4: Peter Janků: 55. Loutkářská Chrudim alebo...

55. LOUTKÁŘSKÁ CHRUDIM
ALEBO STAROČEŠI VERSUS MLADOČEŠI

„Do tretice všetko najlepšie“, zvykne sa u nás na Slovensku hovoriť. Zvlášť, keď sa slovenský divadelník v úlohe porotcu tretíkrát za sebou zúčastňuje tak významného a rokmi overeného podujatia, akým je Loutkářská Chrudim. Silná tradícia loutkářství v Čechách i na Morave, množstvo osobností, ktoré tento festival vystrelil do profesionálneho prostredia a v nemalej miere aj hľadanie autentickej poetiky, zrodenej na prsiach „loutkového“ divadla. To všetko sú motívy, ktoré zvlášť pri výročnom, 55. ročníku tohto festivalu, sľubujú veľa. Už na začiatku tohto článku však musím poznamenať, že do tretice, z hľadiska tých najvyšších očakávaní, sa všetko najlepšie nekonalo.
Program festivalu sa niesol v znamení troch, dramaturgicky nezávislých ponúk. Popri predstaveniach v „okénku loutkářských tradic“ sa v rámci takzvaných inšpiratívnych a doplnkových programov dostali ku slovu aj profesionáli. Medzinárodný punc festivalu zaistil Eduardo de Paiva Souza z Brazílie.
Treťou a z hľadiska tohto článku i festivalu ústrednou ponukou, to boli napokon prehliadkové predstavenia, ktoré sa uchádzali o pozornosť poroty a mali predstavovať žatvu toho najlepšieho, čo sa v jednotlivých krajoch Čiech a Moravy za uplynulú sezónu zrodilo. 17 produkcií, trvaním od piatich minút až do jednej hodiny, sa v rozmedzí soboty 1.7. až štvrtku 6.7. predstavilo na troch Chrudimských scénach – MEDu v Muzeu, Divadle Karla Pippicha na malej scéne a napokon vo veľkej sále. Jednotiace kritérium – loutka. Aspoň tak to sľubuje názov festivalu. Širokospektrálnosť tohto prostriedku, od tých najtradičnejších postupov, cez animáciu predmetov až po chápanie herca a herectví ako loutky, však toto formálne vymedzenie značne relativizuje. Na otázky čo je a čo už nie je loutkové, sa čím ďalej tým viac ťažšie odpovedá. Diskusia staročechov a mladočechov, parafrázujúc inšpiratívne predstavenie Krásný nadhasič z pera Ivy Peřinovej, je na začiatku 21. storočia a najmä v oblasti loutkového divadla, stále živá. To v konečnom dôsledku potvrdil aj samostatný blok predstavení „loutkářských tradic“, ktorý akoby zámerne ignoroval posúvanie hraníc „loutkářství“.
Túto líniu v konečnom dôsledku na festivale reprezentovali i predstavenia, pre ktoré nie téma či výpoveď boli tým určujúcim, ale práve zvládnutie určitých tradičných postupov a prostriedkov znamenali motív, prečo vôbec divadlo robiť. Prvá skupina inscenácií, ktorej sa budeme podrobnejšie venovať, tak skôr reprezentuje vyššie spomínanú líniu.
Išlo o inscenácie hrané deťmi, kde bola loutka či animácia predmetu braná skôr ako školská úloha.
Pampalin Turnov: Čtyřlístek pohádek – na pôdoryse pripravovaného koncertu sa z dôvodu meškania dirigenta odohrajú tri divákom známe rozprávky. Takto naznačený rámec sľubuje hravosť či tvorivosť. Deti ako interpréti však ponúknu nacvičené etudy, ktoré rozohrajú hudobné nástroje ako loutky. Tvorivosť a objavovanie možností, ktoré ponúkajú, akoby končila rozprávkou (Otesánek), ktorá sa z hľadiska ostatný troch výstupov javí ako divadelne najhutnejšia. Sympatický kolektív tak na divákov útočí viac detskou nevinnosťou (pri ktorej máme snahu prižmúriť oko) ako samotným divadelným tvarom. Školské zadanie však splnil.
Moje pětka ZUŠ Jaroměř: Dvakrát o třech prasátkách - alebo holky ako prasátka a kluci ako vlci. Aspoň tak nastoľuje úvodný konflikt dvoch skupín hráčov samotná inscenácia. To, že prvá rozprávka o troch prasiatkach tématicky smeruje niekde inde a konflikt sveta chlapcov a dievčat sa na ňom nedá postaviť ako metapríbeh, je zásadný inscenačný dramaturgický lapsus. Vzájomná súvislosť sa tak vytráca a v druhej rozprávke tak dochádza iba k hľadaniu foriem, ako sa vlkovi (klukom) pomstiť, a to občas štýlom „Tom and Jerry“, ktoré si však slabším inscenačným predvedením divák neužije ani ako dobrý fór.

Ďalšou skupinou inscenácií, patriace pod líniu formálnej inšpirácie tradíciou, boli tie, kde okouzlení takým či onakým typom loutky či divadelným postupom a jeho následné automatické použitie hralo prvé husle pred dramaturgickým uchopením témy, z ktorého by následne výrazový prostriedok vyplynul.
Kašpárek Mladá Boleslav: Skákavá princezna – luminiscencia a vedenie bábok v prievane svetiel, to všetko v kombinácii s detským kolektívom môže veľmi ľahko pripomínať istý typ drezúry, bez možnosti tvorivo rozvíjať osobnosť interpréta. Je to ten typ inscenácie, kde bábky boli skôr ako interprét a kde sa bábkam hľadala téma. Ťažko v takej situácii hovoriť o výpovedi. Divák môže zatlieskať tomu, ako deti túto úlohu zvládli, oceniť ich disciplínu a organizáciu na javisku, komunikácia v divadelnom slova zmysle však nenastala. Duch detskej fantázie a tvorivosti ostal pohltený niekde v tme, pod povrchom tak ľúbivej výtvarnosti.
Radost Strakonice: Naše slavná čarodějná škola – v tejto inscenácii nájdeme snáď všetky typy bábok, vo všetkých formách vedenia, luminiscenciu, živý klavír a pesničku – hymnus pre všetkých. To všetko na pôdoryse autorsky kvalitatívne slabšej rozprávky, ktorá v priebehu predstavenia motívy dobra a zla zmieša do jedného, dramaturgicky neprehľadného celku. To, v spojení so štýlmi výtvarna snáď každého druhu, je dokonalým receptom na uvarenie akéhosi loutkového rozprávkového guľáša, kde jednotlivé motívy časom strácajú svoju vnútornú logiku, tak ako v konečnom dôsledku samotné predstavenie.
Nemalú skupinu inscenácií tejto línie na prehliadke tvorili tie, ktoré jednotlivé unifikované postupy loutkového divadla, viac či menej remeselne čisto, použili ako ilustráciu či demonštráciu svojich tématických konceptov.
Divadelní soubor Outsider Art Čáslav: Golem – tieňohra, malé totemové loutky v samostatnom portáli, židovský cintorínik alebo „hřbitůvek“ ako výtvarný objekt, stôl, židle a najmä rozprávačka. Téma židovství v Čechách a jej vyvrcholenie v mystifikácii príbehu o Golemovi sa však odohráva výhradne v pláne rozprávačkou čítaného textu (vrátane priamych rečí a dialógov). Ostatné prostriedky, na začiatku vytvárajúce silnú výtvarnú atmosféru, však ostanú divadelne nevyužité a pracuje sa s nimi v rovine doslovnej ilustrácie, ktorá naviac v niektorých prípadoch ide proti logike čítaného. Veľká téma a úprimná snaha súboru o jej divadelné zdelenie tak ostali len v štádiu snahy.
Lady KALD DAMU Praha: Lady eM – Shakespearov Mcbeth oklieštený o mnohé motívy a prispôsobený téme súboru - na vine je Mcbethka. Téma manipulácie ženského nad mužským elementom sa na diváka valí už z bulletínu a tejto línii sa v priebehu predstavenia prispôsobujú všetky výrazové prostriedky, vrátane všetkých typov použitých loutek a manipulácie s nimi. Síce výtvarne kultivované a remeselne zvládnuté, ale svojou tématickou čiernobielosťou odsúdené k samoúčelnosti. Tým, že pointa je vyzradená príliš skoro, divák predstavenie vníma skôr ako exhibíciu „dovednosti“ troch interpretiek súboru a rôznych štýlov na jednu tézu.
Klika Praha: Deep Sleep – divák na začiatku dostáva prednášku o rôznych druhoch spánku, ktoré súbor priradí k rôznym hrám svetovej dramatiky (Rómeo a Júlia, Othelo, Čakanie na Godota). K tomu, čo sa však následne s týmito hrami začína diať, nedostáva žiadny kľúč. Prekrúcanie, dopisovanie motívov, účelové upravovanie. Prečo sa súbor tak vehementne pustil práve do týchto „klasík“ a prečo takým spôsobom? Tri výtvarné plány loutek, každý priradený jednému dielu, medzi sebou nekomunikujú a stávajú sa len prostriedkom demonštrácie dramaturgických špekulácií. „Čo ak všetko to, čo je na divadle, je len snom, ktorý niekto zapísal?“ To je zhruba argument, ktorým chce súbor na záver predstavenia rehabilitovať svoje prepísanie a pomiešanie troch veľkých diel divadelnej spisby. Ako téma nie nezaujímavé, v rámci inscenácie však veľmi chabá barlička, ktorá navyše príde veľmi neskoro.
Ruce nohy na špagátě Třebíč: Kacafán aneb Hacafán – divadlo na divadle, aspoň tak, veľmi učene pôsobiaci pán, po tom, čo prítomných zoznámil s pánom Mejerchoľdom, popísal dva plány inscenácie, ktoré budú zároveň predvádzať to isté. Ale prečo činoherná čítačka, ktorú tým najprimitívnejším spôsobom predvádzajú živí herci, páni v rokoch, ako predobraz maňáskového plánu trochu bezzubej rozprávky? To dohromady nejako nejde?! Jedna z rovín je naviac. Z predvádzaného sa zdá, že je to práve loutková rovina, ktorá je zbytočná a len chabo dobieha expresívny, miestami až vulgárny prejav hercov, ktorý okorenený o reklamu na prezervatívy z dôb červeno-minulých kladie otázky typu - Prečo? A prečo až na celoštátnej prehliadke?
DODO, KVD A KALD DAMU Praha: Něco o Edovi – život Edwarda Leara a jeho limerické básne – to je materiál, ktorý sa trojica herečiek pokúsila divadelne prebásniť a do jedného celku inscenácie tak pospájať niekoľko motívov, dekorujúcich ako život, tak aj tvorbu tohto anglického básnika. Na predstavení je sympatické nasadenie, s akým interprétky k téme pristupujú. Jednotlivé obrazy či epizódy však majú rôznu divadelnú kvalitu. Tá miestami divadelne zaujímavo kopíruje štýl, vlastný práve pre limerické básne. Silná a presná štylizácia, vtipná pointa na konci. Častokrát však obrazy len výtvarne ilustrujú jednotlivé limerické básne či životopisné fakty. Inscenácia sa miestami ako celok rozpadá a to práve vo chvíľach, kedy sa spojením životopisných reálií a jednotlivých limerických básní, akoby hľadal dôvod, prečo vznikli. To je to isté, akoby ste vysvetľovali, prečo vtip, ktorý sa chystáte práve povedať, je vlastne vtipný.
Miroslav Alexa Chrudim: Potrestaný Zloděj – nemá anekdota, ktorá sľubuje recept, ako potrestať zlodeja. Trvá pár minút a v žánre grotesky ilustruje a maňáskohrou napĺňa v bulletíne sľúbený záver. Udeje sa tak. Zlodeja (čerta), dvakrát o bábovku okradnutý Kašpárek potrestá varechou. Sľubný začiatok témy, ktorej variácie by sa mohli rozrásť až do šírky, ktorá by v žánre grotesky mohla naplniť kritériá inscenácie. Nestalo sa tak. Namiesto toho sa na záver objaví samotný účinkujúci a mimo riad grotesky prítomných slovne, varovaním, zvrtne do žánru akejsi morality. Tak anekdota alebo moralita?!
Vyššie spomínané inscenácie, možno aj vďaka menšej či väčšej dávke formalizmu, narazili zákonite na problém dramaturgie. Či už pri samotnom výbere témy, alebo jej následnom uchopení, lepšie povedané neuchopení v rámci divadelnej inscenácie. Môžeme povedať, že je to práve dramaturgia a zákutia spojené s týmto predpokladom tvorby divadelnej komunikácie, ktorá sa stala achylovou pätou väčšiny inscenácií na prehliadke a najmä tých, ktoré uprednostnili vyššie spomínané postupy.

Pred tým, ako prejdem k dalšej skupine inscenácií festivalu, dovolím si jednu variáciu na téma amatérske. „Loutkařská Chrudim“ je baštou jednej z línií amatérskeho divadla. Divadla, ktoré má oproti profesionálom v niečom naviac. To profesionálne totiž často krát, napriek svojej remeselnej úrovni, rieši iné, ako divadelné problémy. Práve v takomto type divadla, ktoré nie je zaťažené dennodennými prevádzkovými problémami, sa môže naplno rozvinúť slovný základ onoho často pejoratívne chápaného „amatérske“, ktoré má však slovný základ v slovíčku „amare“ – voľný preklad – robené s láskou. Tento oslobodzujúci motív dáva divadelnej tvorbe iné, netušené možnosti. Vyvíja sa naprieč spoločenským konvenciám a práve preto sú to najmä amatérske fóra, kde sa objavujú predstavenia, ktoré síce z hľadiska formálneho spracovania môžu zaostávať za šmírou profesionálov, avšak z hľadiska toho kto, ako a prečo divadelne vypovedá, prinášajú pre divadlo originálne a neopakovateľné spojenia.
Je to možno paradox, ale v zrkadle hyper-realistických, formálne dokonalých avšak obsahovo vyprázdnených výstupov, ktoré na ľudí v 21. storočí útočia z mnohých médií, môže takáto, síce formálne nedokonalá ale za to múdra originalita znamenať pre divadlo oveľa viac.
A práve touto, trochu teatrologickou úvahou, sa dostávame k poslednej skupine predstavení na Loutkařské Chrudimi.
Práve pre inscenácie v tejto skupine je spoločným motívom snaha nájsť adekvátne a vyvážené divadelné výrazové prostriedky na uchopenie témy výpovede. Použitie toho alebo toho typu loutky tu nestojí na začiatku, ale je výsledkom úvah nad javiskovou interpretáciou zvolenej témy. Remeselne nemusia byť tieto inscenácie zvládnuté par excelence, cítime však za nimi syntézu toho kto, čo, ako, prečo a komu na divadle hovorí.
Tieto inscenácie dú cestou rešpektovania zvoleného žánru či druhu témy a predlohy.
Jarka Holasová Provodov: O slepičce – ilustrácia „v řádu“ rozprávky môže mať aj prijateľnú podobu. Jarka Holasová sa navyše snaží svoje rozprávky predvádzať v duchu ich originálnej predlohy, čo je vždy výzvou a najmä pre detské publikum, ak sa to „dobře udělá“ to má aj mimodivadelný význam. To, čo a ako Jarka Holasová predváza, mnohým stačí, avšak jej potenciál má určite na viac - aby sa s niektorými motívmi pohrala viac divadelne a neostala len v rovine výtvarnej ilustrácie. Aby, napriek zrozumiteľnosti výtvarných znakov, hľadala ich možno rafinovanejšiu divadelnú a výtvarnú štylizáciu a neostala odkázaná na opakujúci sa refrén: „paraván, textília, nášivka, predmet, paraván...“. Ja viem, že dieťa tomu rozumie, ale...
Vedecká fantastika – LS Sudoměřice „Pět neděl v balónu aneb Dva měsíce v Africe“ – prekonať alebo nahradiť Zemanovskú poetiku pri spracovaní predlôh Julesa Verneho, sa zdá byť až nemožné. Úspešný pokus v tomto snažení určite zaznamenala inscenácia Josefa Brůčka, dovolím si toto odvážne tvrdenie. Scénický priestor, v popredí z balónovým košom a pozadím s padákoviny. V koši reprezentant konzervatívnej Anglie, ako rozprávač. S jeho monotónnym rozprávaním kontrastuje formou komiksu, s použitím plošnej bábky, výtvarne prerozprávaný Verneho príbeh, ktorý sa odohráva v okne, v strede padákoviny. Práve výtvarne a divadelne zaujímavé komiksové obrazy dodávajú Vernemu súčasnú podobu. Ľahkosť a vtipnosť, s akou sa motívy zjavujú, ani nedávajú tušiť, že za niekoľko minút súbor divadelne prerozpráva viac ako sto strán vedecko-fantastického románu. Záverečná pointa, kde všetci letci na balóne skončia nie ako hrdinovia, ale ako súčasť hostiny, dáva tušiť aj nové tématizovanie Verneho predlohy a akýsi „knock – out“ európskemu kolonializmu.
Běžná hlava Praha: Příběh o krásné Deirdre – inscenácia svojimi použitými postupmi mnohým pamätníkom pripomenula atmosféru loutkového divadla 80. tych rokov minulého storočia. Pre nepamätníkov však znamenala súhru ako aj štýlovú čistotu výrazových prostriedkov. Hudobná zložka, demonštratívne herectvo s totemovými bábkami, budovanie situácií v „řádu“ až rituálneho charakteru, priniesli na javisko archetypálnu tému o láske a zrade, a to v divadelne pôsobivej syntéze. Ak pripustíme, že umenie sa už zákonite nemusí diať na línii: avantgarda – hlavný prúd, a to v časovom rámci od nuly po nekonečno, potom zvolenie prostriedkov a postupov, aj keď pripomínajúcich 80. roky, ale ktoré konvenujú s témou a sú v určitom „řádu“ výpovede, je úplne legitímne a zaujímavé možno pre tých, ktorí v 80. rokoch minulého storočia ešte ani nežili.
Na inscenovanie predlohy, ktorú zatiaľ žiadne amatérske ani profesionálne divadlo v Čechách i na Slovensku neinscenovalo, treba kus odvahy. Ak ide o predlohu, ktorá je navyše divadelnou výzvou aj pre profesionála a amatérskemu súboru sa podarí nájsť cestu, ako ju inscenovať, potom takýto prístup rozhodnej patrí do druhej skupiny predstavení.
Rámus Plzeň – Jean Genêt: Balkon – alebo podobenstvo o večnej revolúcii a o relatívnosti spoločensky uznávaných hodnôt a autorít. Inscenovať toto, až vizionárske dielo Jeana Geneta, plné alegórií, ktoré akoby medzi svet a „bordel“ kládlo rovnítko, znamená nájsť ten správny inscenačný kľúč. Pre Rámus sa ním a úplne legitímne stalo obdobie medzivojnového kabaretu, ktoré ale súbor neberie smrteľne vážne, skôr ho nahadzuje ako základný scénický rámec. Zámerné naivistické kostýmovanie a spracovanie maňáskového plánu, len podčiarkujú črtu grotesknosti, miešania vysokého a nízkeho, ktorú v Genetovi môžeme čítať. A práve vážnosť alegórií a genetovho posolstva, v kontrasne s ledabilosťou Rámusovej interpretácie, vytvárajú adekvátnu cestu javiskovej interpretácie. Škoda len, že z hľadiska hereckého zvládnutia vhodne zvolenej cesty, predstavenie predsa len zaostáva za svojim myšlienkovým a dramaturgickým uchopením.
Napokon do tejto skupiny inscenácií patria i tie, ktoré inscenovaným témam vtláčajú originálny herecký či autorský vklad súboru.
Jaroslav Ipser Turnov a Jiří Polehňa Hradec Králové: Tajemství pohádkových knížek – inými slovami otvorený „súboj“ dvoch bardov českého loutkového divadla. Každý, svojim charakteristickým štýlom, v jednotiacej, výtvarne zaujímavej výprave Jirku Polehňu, predvedie svoju rozprávku. Po celý čas vnímame istú sympatickú rivalitu medzi interpretmi, ktorá je metapríbehom, rámcujúcim obidva výstupy. Predstavenie pôsobí nenútene a autenticky. Je to ten typ inscenácie, kde spôsob hrania, nápadité „marionetové“ spracovanie témy rozprávok sa nerozlučne spája so svojimi interprétmi. Fráza, že „každý je nahraditeľný“, v prípade inscenácie Jaroslava Ipsera a Jiřího Polehňu skutočne neplatí.
Pachýř Pačejof Plzeň: Koláž sledovanosti – súbor Pachýř Pačejof už nejaký čas svojimi predstaveniami úspešne napĺňa svoj antidivadelný program. Paradoxne, ak divadlo so svojimi zaužívanými postupmi a témami potrebuje nastaviť zrkadlo, inteligentná a divadelne objavná je práve cesta Pachýře. V tejto inscenácii však máme co dočinenia s výpoveďou. Téma vyprázdnenosti konzumného života sa odohráva na ploche niekoľkých obrazov. Každý obraz má svoj výtvarno-priestorový nápad. Na javisku miestami, spojením materiálov, predmetov a rôzne samplovanej hudby, vzniká akoby nová kvalita divadelnej metafory. Súbor však ostáva verný tradícii svojho rezignovaného herectva a niekoľkokrát, v mene svojho rezignovaného prístupu, divadelne zaujímavú situáciu, takýmto prístupom degraduje. Súbor, aj napriek tejto svojej programovej schválnosti, naznačil smerovanie od popierania a deštrukcie zaužívaných postupov, smerom k hľadaniu tých nových a postupov sebe vlastných.
Tlupatlapa Svitavy: Potichu a Naglass – inými slovami bez slov a na skleničky. To je spôsob, akým súbor vytvára na javisku poctivý, múdry, výtvarne originálny divadelný tvar, ktorý ani tak nie je interpretáciou ako skôr demonštrovaním príbehu vysokej spoločnosti počas jedného večera, jedného mejdanu. Atmosféra inscenácie je vytváraná silnou a originálnou vizuálnou stránkou, s použitím animácie rôznych typov skleničiek. Takto rozprávaný príbeh je podporený zvukovo-hudobným plánom, ktorý okrem hudby Phillipa Glassa vytvárajú aj samotný herci hrou na skleničky či na svoje telo. Inscenácia pôsobí veľmi kompaktne a napriek tomu, že v jej priebehu nezaznie ani jedno slovo, môžeme čítať konflikt mileneckého trojuholníka, ktorý sa vypointuje na záver akoby ranným precitnutím. Predstavenie je silne asociatívne a otvára priestor pre diváka, aby si mnohé motívy konkretizoval sám, na základe osobných konotácií.
Je vzácne, ak súbor, okrem toho, že zvláda všetky remeselné stránky, potrebné ku tvorbe divadelnej inscenácie, nerezignuje na hľadanie nových, originálnych výrazových prostriedkov či originálnej a vysoko kvalitnej formy divadelného rozprávania, čo tento súbor, spomedzi všetkých účastníkov Loutkařskej Chrudimi, z divadelného hľadiska, katapultuje na tie najvyššie miesta.
Ak som na začiatku hovoril o očakávaniach v súvislosti s festivalom Loutkářská Chrudim len v superlatívoch, čo niektoré predstavenia v konečnom dôsledku aj potvrdili, tak tieto superlatívy môže veľmi ľahko relativizovať fakt, ak sa prehliadky zúčastňuje veľa inscenácií, pri ktorých hodnotení musí auditórium siahnuť až k pripomenutiu si základných definícií divadelného remesla, čo by sa predsa len na celoštátnej prehliadke už nemalo a nemuselo stávať. Žiaľ, tohtoročné odborné diskusie sa dosť často niesli v znamení práve takéhoto opakovania si základov.
Tým, že krajské poroty s očakávaním „čo sa s inscenáciou po ich výhradách stane“ prižmúria oko, a isté predstavenia predsa len posunú vyššie, robia festivalu vlastne medvediu službu. Odborné diskusie potom namiesto toho, aby inšpirovali či poukázali na zlomové body v tom či tom divadelnom prístupe, sa tak menia na akýsi „boj“ ukrivdených s prísnou a zložito hovoriacou porotou, ktorej predsa len kritérium „líbí – nelíbí“, „dělají to s radostí“, „je to upřímné“, nemôže stačiť a nestačí. Ak pripustíme, že prehliadka je nesúťažná a prezentovať sa na ďalších fórach má možnosť len niekoľko inscenácií, potom je to práve táto reflexia, ktorá samotné súbory vo vzájomných inšpiráciách, ale napokon i loutkové divadlo posúva kvalitatívne ďalej.
Ak sa výber inscenácií na festival podriadi viac kritériu reprezentatívnosti jednotlivých krajov, ktoré zdá sa tento rok prevažovalo, oberá tak tento celoštátny festival o jeho auru, kvalitu a výnimočnosť a v konečnom dôsledku demotivuje tých, ktorí za divadlom, okrem radosti z tvorby a zvládnutia základných remeselných zručností, hľadajú aj určitú „ pridanú hodnotu“. Peter Janků