Trpká sladkosťvobcovania so smrťou.
Obraz inscenácie Bílého divadla Ostrava
„Z toho obrazu už nikdy neodejdu“ rámcovalo
jarmočné prostredie. Jeho centrom bol
drevený kolotoč, perifériami poľná kuchyňa,
stoly a lavice na sedenie, skriňa a sekačka na
trávu. Po úvodnom pokuse o zrušenie hranice
medzi javiskom a hľadiskom (povozením
záujemcov na kolotoči) spustili na nás pravé
jarmočné reprodukované flašinetové opusy
prekladané naživo, dobre a s feelingom na
akordeóne zahranými ľudovými piesňami.
Do toho hralo osem mužov a jedna žena
ponášku ľudovej morality o zradnosti
a márnosti ľudského bytia, lebo za každou
radosťou nás aj tak čaká smrť. Dvaja
herci obsluhovali kolotoč, šiesti postupne
vychádzali zo skrine, v rukách rôzne detské
hračky, aby následne okúsili trpkú sladkosť
obcovania so smrťou a uviazli v nekonečnom
kolobehu kolotoča bytia. Smrť na striedačku
kosila, sekala slamu a zvádzala aj naveky
odvádzala ľudí. Na záver chlapi s citom
zaspievali clivú pieseň. Potom nastal ďalší
pokus o zrúcanie bariéry medzi javiskom
a hľadiskom. Boli sme obdarovaní jabĺčkami
a vínom, tí hladnejší dostali aj gulášovú
polievku, uvarenú hneď pri javisku.
Prepojenie poetického textu bez
akéhoľvek náznaku fabuly so snahou
o stvárnenie akéhosi príbehu permanentne
podrážalo inscenácii nohy. Súbor si vytvoril
dobrú východiskovú pozíciu scénografickou
zložkou, vytvorením atmosféry a hlavne
autentickosťou svojho imidžu a hereckého
prejavu. No akcentovaním príbehovej
zložky (ktorá takmer nejestvovala) na úkor
budovania emočne pôsobivých obrazov sám
seba oberal o možnosť výraznejšie osloviť
inak celkove priaznivo naklonené publikum.
Karol Horváth