ŠTEFKO, Vladimír: Legenda menom Zeleneč, AS 2009, č. 1
Po stopách divadelních tvůrců,
experimentátorů, reformátorů...
Legenda menom Zeleneč
Vladimír Štefko
Keď sme v neskorej jari roku 1976 videli na krajskej prehliadke v Modre súbor zo Zelenča, ktorý tu hral Plautovho Chvastúňa, sotvakto predpovedal, že sa tu zrodilo čosi pozoruhodné. Jozefa Bednárika sme poznali ako vitálneho herca priam živelnej energie z nitrianskeho divadla, výber Plautovej antickej komédie bol nepochybne na ochotnícke pomery zvláštny, zbadali sme výrazný štylizmus v herectve a jednoduchú scénografiu i kostýmy, no novotou bolo líčenie tvári. Ten štylizmus vypovedal o dobrom čítaní hry, ale najmä o úsilí režiséra zakryť hereckú neskúsenosť sošnými postojmi, expresívnym gestom a zvláštnymi intonáciami. A to líčenie – čierno obrúbené oči, biele tváre (a farebné parochne) hovorilo, že po inšpiráciu režisér siahol až kdesi ku commedii dell´arte. Bol to súbor, vtedy, kategórie základnej.
O rok neskôr prišiel súbor s feériou bratov Čapkovcov Zo života hmyzu. A ukázalo sa, že snaha o farebné, vizuálne štylizované divadlo nebol náhodný pokus, ale cieľavedomé úsilie. V tomto prípade sa posilnilo ešte, okrem spomenutých atribútov, aj o výrazne používanú hudbu, ktorú Bednárik odvážne miešal. Neslúžila však ako prostriedok vytvárajúci atmosféru, náladu (ako bolo vtedy zvykom), ale predovšetkým rytmizoval konanie hercov, pomáhal im charakterizovať situácie, určoval spád inscenácie. A ešte čosi – akciám dával nový podtext – napr. iróniu či drsnosť. Vlastne, názor na to, čo sa predvádza. Slovo „predvádza“ tu je na mieste, pretože v Bednárikových zelenečských inscenáciách nešlo o divadlo realistické, herectvo psychologicky podmienené, ale najmä o divadlo obrazné, ktoré sa tematicky napája z problematík reality, ale formotvorne z umeleckých inšpirácií. Výtvarných, hudobných a z úsilí divadla moderny a avantgardy. Pričom stále to bolo divadlo ľudové, v tom zmysle, že bolo prístupné a zrozumiteľné i príťažlivé aj pre neškoleného či menej skúseného diváka. Známy je Bednárikov výrok, že chce robiť také divadlo, ktorému bude rozumieť aj jeho mama v Zelenči. Dokázať syntézu ľudového a artistného divadla je vec náramne ťažká. Z – divadlu s J. Bednárikom sa to podarilo.
Nastolený trend pokračoval málo hrávanou Shakespearovou komédiou Koniec všetko napráva (1978), adaptáciou Gogoľovho románu Mŕtve duše (1979) a Donom Juanom podľa stvoriteľa archetypu Dona Juana španielskeho dramatika Tirsu de Molina (1980). Už od prvej inscenácie Bednárik svoje inscenácie farebne tónoval – Chvastúň bol v bielom, Zo života hmyzu v škále biela, hnedá, zelená, Koniec všetko napraví v staroružovej až červenej, Mŕtve duše prevažne v hnedej (Čičikova vyvrhne zo svojich útrob matka zem), Don Juan v čierno-bielej gradácii inšpirovanej pop kultúrou. V týchto farebných tónoch navrhoval režisér scénografiu a aj kostýmy, takmer v každom prípade, hyperbolizované až groteskné. Žiadna staromódna jednota žánru a štýlu – zámer bol zreteľný, sloh inscenácie určovali významy, myšlienky a všetko čo nieslo zmysel mohlo sa použiť. Bednárik zasahoval do textov. Po prvé preto, že v súbore neraz nemal dosť hercov a ani vekové či rodové zloženie nedostačovalo. Po druhé preto, že razantne, no zmysluplne, upravoval text pre svojich hercov a koncepciu inscenácie. Príbehy energicky smerovali k pointe, namiesto charakterov pracoval s výraznými typmi. Tak sa stalo, že v Shakespearovi zmenil viacerým postavám pohlavie – namiesto mužov hrali roly ženy (v tomto prípade celý príbeh nanútenej lásky dostal zvláštnu ženskú intrigu). V Donovi Juanovi sluhu Šuchtáda hrala Š. Slobodová, pričom nebolo dôležité, aké má pohlavie. Hrala tému pána a sluhu, spolupracovníka i oponenta. Nadšenca i skeptika.
To už z neznámeho dedinského súboru zo Zelenča bol súbor, ktorý rýchlo prešiel z vtedajšej základnej kategórie cez kategóriu pokročilých súborov do kategórie najvyššej. A bol ozdobou každého festivalu. Na Slovensku, ale aj v Čechách, vrátane úspechov na Jiráskovom Hronove. Pozvania sa množili a prišli aj prvé úspešné zájazdy do zahraničia. Pribúdalo cien a ocenení. A čo je veľmi dôležité, neskúsení dedinskí ochotníci preukázali nielen pracovitosť (pod tvrdou rukou režiséra – maximalistu), ale aj schopnosť rásť a rozvíjať sa. Už to nebol len šikovný diktát režiséra, ale aj herecká tvorba. Od ľahko načrtnutých typov prechádzali herci Z – divadla k náročnejším kreáciám, ktoré udivovali presnosťou a fixáciou naštudovaného.
V roku 1981 vznikla v zelenčskom kultúrnom dome (ktorý si divadelníci zveľadili) jedna z vrcholných a najslávnejších inscenácií. Adaptácia neveľkej poviedky francúzskeho spisovateľa Guy de Maupassanta Guľôčka. „Myslím, že Maupassant by mohol slovenským divadelníkom poďakovať, že z jeho malej poviedky urobili závažné javiskové dielo, ktoré bojuje za humanizmus, mier, pravdu a dôstojnosť človeka,“ napísal pri príležitosti vystúpenia Z – divadla na Svetovom festivale amatérskeho divadla v Monaku A. Cornish, viceprezident britskej divadelnej asociácie. Viac ako osemdesiat repríz a viac ako štyridsať tisíc divákov. A keď po dvadsaťjeden rokoch od premiéry, roku 2002 uviedla Guľôčku na Scénickej žatve a. h. nová generácia ochotníkov, ani nechcela veriť, že je to inscenácia taká stará a predsa moderná, svieža a pôsobivá.
Guľôčka bola vlastne hra v hre či divadlo na divadle. Akási potulná divadelná spoločnosť, unavená putovaním až na smrť, pod diktátom svojho principála zahrá príbeh či príbežtek z čias francúzsko-nemeckej vojny z 19. stor., ktorý plasticky ukáže ľudské charaktery a formáty. Strhujúci rytmus, štylizovaná scénografia (všetko v staroružovej farbe), naliehavý hudobný rytmizujúci sprievod a viacero výborných hereckých výkonov, ktorým dominovala Š. Slobodová v hlavnej úlohe prostitútky slečny Rousseletovej.
Príbeh matky Guráž preslávila Grimmelshausenova kronika a najmä hra B. Brechta. J. Bednárik siahol po oboch zdrojoch a pripravil text uspôsobený svojej poetike a svojim hercom. Príbeh z tridsaťročnej vojny v zelenečskej inscenácii zazvučal mohutným protivojnovým chorálom, ale nie ako transparent, ale ako obrazné a umné spodobenie účinku vojny na človeka. Ten bol v tejto inscenácií aj obeťou, aj strojcom vojnovej kataklizmy, aj oslavou vitality, schopnosti prežiť aj tie najväčšie príkoria a tragédie. Opäť herecky triumfovala Štefánia (prezývaná Pepka) Slobodová v titulnej úlohe. V tejto inscenácii režisér a jeho súbor už dozreli k vyšším polohám štylizovaného divadla – ku groteske. Ku groteske, ktorá však nevytŕčala na obdiv svoje formálne znaky, ale pevne kotvila v životnej realite, v ľudskej podstate postáv. Zo zrážky, z konfliktu týchto veličín vyšiel príťažlivý divadelný tvar vysokého štylizmu a hlbokej zmysluplnosti.
Napriek tomuto konštatovaniu sa zazdalo odhodlanie režiséra naštudovať adaptáciu poviedky F. Kafku Premena, čosi ako trúfanlivosť (1985). No Bednárik dobre vedel, že už má hercov a skúsenosti na túto čiernu grotesku, ktorá až na dreň odhalí ľudskú malosť, sebectvo, ľahostajnosť a prispôsobivosť. V Zelenči hrali Kafkom podmienenú hru pod siahodlhým názvom: O tem, jako sa raz zobudzil pán Gregor Samsa vo svojej postely a ziscil, že sa premenyl na obludný hmyz. Tá zmena názvu presne charakterizuje príbeh a najmä obraz dehumanizácie ľudskej spoločnosti. Samsa Víta Bednárika a Slobodovej Matka herecky korunovali inscenáciu.
Roku 1987 naštudovalo Z – divadlo Goldoniho, u nás nehrávanú komédiu z divadelného prostredia Impresário zo Smyrny, ale vrcholom zelenečskej éry boli predchádzajúce inscenácie. Zavŕšil tým líniu odsatirizujúceho a hravého Plauta, panoptikálne Mŕtve duše, kritického až na hranicu zúfalého výkriku Dona Juana, smutnú Guľôčku, až po baladicko expresívnu Matku Guráž.
Namieste je otázka, čo priniesla éra Z – divadla do slovenského divadelníctva. Úmyselne nepíšem – do slovenského amatérskeho divadla, pretože prinajmenšom inscenácie od Konca, ktorý všetko napraví po Matku Guráž výrazne prekonali, presiahli hranice neprofesionálneho divadelníctva. Bednárikov štylizmus, syntetičnosť i artistnosť jeho javiskových opusov udomácnili tento typ divadla v celom divadelníctve. Zelenčom sa aj ochotnícke divadlo definitívne rozišlo s divadlom napodobujúcim realitu, ba aj profesionálne vzory. Dokázalo, že aj v malej dedine, ak je k dispozícii plnokrvný tvorca, pracovitý a talentovaný kolektív, možno vytvárať pozoruhodné scénické diela. Pravdaže, nenašiel sa v ochotníctve žiaden epigón. Je to dobre, inšpiratívna sila Z – divadla posmelila iných, aby sa vydali na cesty hľadačstva, prekonávania stereotypov, aby sa odhodlali k náročnej a objavnej dramaturgii. To sa stalo. Aj v tom vidím zásluhu zelenečskej éry.
Ďalšou kapitolou dôležitosti Z – divadla sú jeho zahraničné úspešné vystúpenia. Zoznam krajín, miest a festivalov by bol pridlhý. Uspokojme sa s konštatovaním, že Zeleneč otvoril slovenskému ochotníctvu dvere do sveta naozaj doširoka. Slovenské ochotníctvo sa stalo svetovo známym fenoménom a malej kultúre vydobylo vážnosť a popularitu. Po jeho stopách sa vydalo viacero súborov (napr. Partizánske, Poprad, Brezno a i.) a udržujú vo svete povedomie, že tam kdesi pod Tatrami sa pestuje pozoruhodné divadlo.
A ešte je tu čosi, čo nemožno obísť – povedzme to ľudovo: zelenečské divadlo a jeho stvoriteľ J. Bednárik poskytlo mnohým jeho hercom, ale aj technikom široký prehľad, skultivovalo ich a ukázalo im svet. Akokoľvek bolo Z – divadlo ocenené a populárne, nenašli by sme v jeho členstve ani náznak primadonstva, slávybažnosti. Boli to poctiví, nadaní a oddaní služobníci Tálie. V októbri roku 2008 súbor – hoci už neexistuje (Bednárik sa stal známym režisérom profesionálneho, nielen činoherného divadla a bez neho to už nešlo) oslavil 35. výročie svojho vzniku. Jeho duch a vzor však stále žije. A žije – hoci už nie na javisku – aj v jeho bývalých hercoch. Okrem Víta Bednárika, ktorý hráva v rôznych alternatívnych zoskupeniach, ostatní sa divadlu už nevenujú. No, zaslúžia si, aby na konci tohto príspevku sa objavili aspoň ich mená: Anton Halada, Ľubomír Jedlička, Zuzana Orešanská, Júlia Lukačovičová, Anna Slobodová-Mrvečková, Štefánia Slobodová, František Tibenský, Jana Kotásková, Ján Lukačovič, Marta Horníková, Jana Zacharová, Antónia Haladová, Mária Hulíková, Agnesa Slobodová, Eva Horváthová a i.
Převzato z časopisu Javisko č. 3/2008
s laskavým svolením redakce a autora.
experimentátorů, reformátorů...
Legenda menom Zeleneč
Vladimír Štefko
Keď sme v neskorej jari roku 1976 videli na krajskej prehliadke v Modre súbor zo Zelenča, ktorý tu hral Plautovho Chvastúňa, sotvakto predpovedal, že sa tu zrodilo čosi pozoruhodné. Jozefa Bednárika sme poznali ako vitálneho herca priam živelnej energie z nitrianskeho divadla, výber Plautovej antickej komédie bol nepochybne na ochotnícke pomery zvláštny, zbadali sme výrazný štylizmus v herectve a jednoduchú scénografiu i kostýmy, no novotou bolo líčenie tvári. Ten štylizmus vypovedal o dobrom čítaní hry, ale najmä o úsilí režiséra zakryť hereckú neskúsenosť sošnými postojmi, expresívnym gestom a zvláštnymi intonáciami. A to líčenie – čierno obrúbené oči, biele tváre (a farebné parochne) hovorilo, že po inšpiráciu režisér siahol až kdesi ku commedii dell´arte. Bol to súbor, vtedy, kategórie základnej.
O rok neskôr prišiel súbor s feériou bratov Čapkovcov Zo života hmyzu. A ukázalo sa, že snaha o farebné, vizuálne štylizované divadlo nebol náhodný pokus, ale cieľavedomé úsilie. V tomto prípade sa posilnilo ešte, okrem spomenutých atribútov, aj o výrazne používanú hudbu, ktorú Bednárik odvážne miešal. Neslúžila však ako prostriedok vytvárajúci atmosféru, náladu (ako bolo vtedy zvykom), ale predovšetkým rytmizoval konanie hercov, pomáhal im charakterizovať situácie, určoval spád inscenácie. A ešte čosi – akciám dával nový podtext – napr. iróniu či drsnosť. Vlastne, názor na to, čo sa predvádza. Slovo „predvádza“ tu je na mieste, pretože v Bednárikových zelenečských inscenáciách nešlo o divadlo realistické, herectvo psychologicky podmienené, ale najmä o divadlo obrazné, ktoré sa tematicky napája z problematík reality, ale formotvorne z umeleckých inšpirácií. Výtvarných, hudobných a z úsilí divadla moderny a avantgardy. Pričom stále to bolo divadlo ľudové, v tom zmysle, že bolo prístupné a zrozumiteľné i príťažlivé aj pre neškoleného či menej skúseného diváka. Známy je Bednárikov výrok, že chce robiť také divadlo, ktorému bude rozumieť aj jeho mama v Zelenči. Dokázať syntézu ľudového a artistného divadla je vec náramne ťažká. Z – divadlu s J. Bednárikom sa to podarilo.
Nastolený trend pokračoval málo hrávanou Shakespearovou komédiou Koniec všetko napráva (1978), adaptáciou Gogoľovho románu Mŕtve duše (1979) a Donom Juanom podľa stvoriteľa archetypu Dona Juana španielskeho dramatika Tirsu de Molina (1980). Už od prvej inscenácie Bednárik svoje inscenácie farebne tónoval – Chvastúň bol v bielom, Zo života hmyzu v škále biela, hnedá, zelená, Koniec všetko napraví v staroružovej až červenej, Mŕtve duše prevažne v hnedej (Čičikova vyvrhne zo svojich útrob matka zem), Don Juan v čierno-bielej gradácii inšpirovanej pop kultúrou. V týchto farebných tónoch navrhoval režisér scénografiu a aj kostýmy, takmer v každom prípade, hyperbolizované až groteskné. Žiadna staromódna jednota žánru a štýlu – zámer bol zreteľný, sloh inscenácie určovali významy, myšlienky a všetko čo nieslo zmysel mohlo sa použiť. Bednárik zasahoval do textov. Po prvé preto, že v súbore neraz nemal dosť hercov a ani vekové či rodové zloženie nedostačovalo. Po druhé preto, že razantne, no zmysluplne, upravoval text pre svojich hercov a koncepciu inscenácie. Príbehy energicky smerovali k pointe, namiesto charakterov pracoval s výraznými typmi. Tak sa stalo, že v Shakespearovi zmenil viacerým postavám pohlavie – namiesto mužov hrali roly ženy (v tomto prípade celý príbeh nanútenej lásky dostal zvláštnu ženskú intrigu). V Donovi Juanovi sluhu Šuchtáda hrala Š. Slobodová, pričom nebolo dôležité, aké má pohlavie. Hrala tému pána a sluhu, spolupracovníka i oponenta. Nadšenca i skeptika.
To už z neznámeho dedinského súboru zo Zelenča bol súbor, ktorý rýchlo prešiel z vtedajšej základnej kategórie cez kategóriu pokročilých súborov do kategórie najvyššej. A bol ozdobou každého festivalu. Na Slovensku, ale aj v Čechách, vrátane úspechov na Jiráskovom Hronove. Pozvania sa množili a prišli aj prvé úspešné zájazdy do zahraničia. Pribúdalo cien a ocenení. A čo je veľmi dôležité, neskúsení dedinskí ochotníci preukázali nielen pracovitosť (pod tvrdou rukou režiséra – maximalistu), ale aj schopnosť rásť a rozvíjať sa. Už to nebol len šikovný diktát režiséra, ale aj herecká tvorba. Od ľahko načrtnutých typov prechádzali herci Z – divadla k náročnejším kreáciám, ktoré udivovali presnosťou a fixáciou naštudovaného.
V roku 1981 vznikla v zelenčskom kultúrnom dome (ktorý si divadelníci zveľadili) jedna z vrcholných a najslávnejších inscenácií. Adaptácia neveľkej poviedky francúzskeho spisovateľa Guy de Maupassanta Guľôčka. „Myslím, že Maupassant by mohol slovenským divadelníkom poďakovať, že z jeho malej poviedky urobili závažné javiskové dielo, ktoré bojuje za humanizmus, mier, pravdu a dôstojnosť človeka,“ napísal pri príležitosti vystúpenia Z – divadla na Svetovom festivale amatérskeho divadla v Monaku A. Cornish, viceprezident britskej divadelnej asociácie. Viac ako osemdesiat repríz a viac ako štyridsať tisíc divákov. A keď po dvadsaťjeden rokoch od premiéry, roku 2002 uviedla Guľôčku na Scénickej žatve a. h. nová generácia ochotníkov, ani nechcela veriť, že je to inscenácia taká stará a predsa moderná, svieža a pôsobivá.
Guľôčka bola vlastne hra v hre či divadlo na divadle. Akási potulná divadelná spoločnosť, unavená putovaním až na smrť, pod diktátom svojho principála zahrá príbeh či príbežtek z čias francúzsko-nemeckej vojny z 19. stor., ktorý plasticky ukáže ľudské charaktery a formáty. Strhujúci rytmus, štylizovaná scénografia (všetko v staroružovej farbe), naliehavý hudobný rytmizujúci sprievod a viacero výborných hereckých výkonov, ktorým dominovala Š. Slobodová v hlavnej úlohe prostitútky slečny Rousseletovej.
Príbeh matky Guráž preslávila Grimmelshausenova kronika a najmä hra B. Brechta. J. Bednárik siahol po oboch zdrojoch a pripravil text uspôsobený svojej poetike a svojim hercom. Príbeh z tridsaťročnej vojny v zelenečskej inscenácii zazvučal mohutným protivojnovým chorálom, ale nie ako transparent, ale ako obrazné a umné spodobenie účinku vojny na človeka. Ten bol v tejto inscenácií aj obeťou, aj strojcom vojnovej kataklizmy, aj oslavou vitality, schopnosti prežiť aj tie najväčšie príkoria a tragédie. Opäť herecky triumfovala Štefánia (prezývaná Pepka) Slobodová v titulnej úlohe. V tejto inscenácii režisér a jeho súbor už dozreli k vyšším polohám štylizovaného divadla – ku groteske. Ku groteske, ktorá však nevytŕčala na obdiv svoje formálne znaky, ale pevne kotvila v životnej realite, v ľudskej podstate postáv. Zo zrážky, z konfliktu týchto veličín vyšiel príťažlivý divadelný tvar vysokého štylizmu a hlbokej zmysluplnosti.
Napriek tomuto konštatovaniu sa zazdalo odhodlanie režiséra naštudovať adaptáciu poviedky F. Kafku Premena, čosi ako trúfanlivosť (1985). No Bednárik dobre vedel, že už má hercov a skúsenosti na túto čiernu grotesku, ktorá až na dreň odhalí ľudskú malosť, sebectvo, ľahostajnosť a prispôsobivosť. V Zelenči hrali Kafkom podmienenú hru pod siahodlhým názvom: O tem, jako sa raz zobudzil pán Gregor Samsa vo svojej postely a ziscil, že sa premenyl na obludný hmyz. Tá zmena názvu presne charakterizuje príbeh a najmä obraz dehumanizácie ľudskej spoločnosti. Samsa Víta Bednárika a Slobodovej Matka herecky korunovali inscenáciu.
Roku 1987 naštudovalo Z – divadlo Goldoniho, u nás nehrávanú komédiu z divadelného prostredia Impresário zo Smyrny, ale vrcholom zelenečskej éry boli predchádzajúce inscenácie. Zavŕšil tým líniu odsatirizujúceho a hravého Plauta, panoptikálne Mŕtve duše, kritického až na hranicu zúfalého výkriku Dona Juana, smutnú Guľôčku, až po baladicko expresívnu Matku Guráž.
Namieste je otázka, čo priniesla éra Z – divadla do slovenského divadelníctva. Úmyselne nepíšem – do slovenského amatérskeho divadla, pretože prinajmenšom inscenácie od Konca, ktorý všetko napraví po Matku Guráž výrazne prekonali, presiahli hranice neprofesionálneho divadelníctva. Bednárikov štylizmus, syntetičnosť i artistnosť jeho javiskových opusov udomácnili tento typ divadla v celom divadelníctve. Zelenčom sa aj ochotnícke divadlo definitívne rozišlo s divadlom napodobujúcim realitu, ba aj profesionálne vzory. Dokázalo, že aj v malej dedine, ak je k dispozícii plnokrvný tvorca, pracovitý a talentovaný kolektív, možno vytvárať pozoruhodné scénické diela. Pravdaže, nenašiel sa v ochotníctve žiaden epigón. Je to dobre, inšpiratívna sila Z – divadla posmelila iných, aby sa vydali na cesty hľadačstva, prekonávania stereotypov, aby sa odhodlali k náročnej a objavnej dramaturgii. To sa stalo. Aj v tom vidím zásluhu zelenečskej éry.
Ďalšou kapitolou dôležitosti Z – divadla sú jeho zahraničné úspešné vystúpenia. Zoznam krajín, miest a festivalov by bol pridlhý. Uspokojme sa s konštatovaním, že Zeleneč otvoril slovenskému ochotníctvu dvere do sveta naozaj doširoka. Slovenské ochotníctvo sa stalo svetovo známym fenoménom a malej kultúre vydobylo vážnosť a popularitu. Po jeho stopách sa vydalo viacero súborov (napr. Partizánske, Poprad, Brezno a i.) a udržujú vo svete povedomie, že tam kdesi pod Tatrami sa pestuje pozoruhodné divadlo.
A ešte je tu čosi, čo nemožno obísť – povedzme to ľudovo: zelenečské divadlo a jeho stvoriteľ J. Bednárik poskytlo mnohým jeho hercom, ale aj technikom široký prehľad, skultivovalo ich a ukázalo im svet. Akokoľvek bolo Z – divadlo ocenené a populárne, nenašli by sme v jeho členstve ani náznak primadonstva, slávybažnosti. Boli to poctiví, nadaní a oddaní služobníci Tálie. V októbri roku 2008 súbor – hoci už neexistuje (Bednárik sa stal známym režisérom profesionálneho, nielen činoherného divadla a bez neho to už nešlo) oslavil 35. výročie svojho vzniku. Jeho duch a vzor však stále žije. A žije – hoci už nie na javisku – aj v jeho bývalých hercoch. Okrem Víta Bednárika, ktorý hráva v rôznych alternatívnych zoskupeniach, ostatní sa divadlu už nevenujú. No, zaslúžia si, aby na konci tohto príspevku sa objavili aspoň ich mená: Anton Halada, Ľubomír Jedlička, Zuzana Orešanská, Júlia Lukačovičová, Anna Slobodová-Mrvečková, Štefánia Slobodová, František Tibenský, Jana Kotásková, Ján Lukačovič, Marta Horníková, Jana Zacharová, Antónia Haladová, Mária Hulíková, Agnesa Slobodová, Eva Horváthová a i.
Převzato z časopisu Javisko č. 3/2008
s laskavým svolením redakce a autora.
Pokud se s námi chcete o ně podělit, zašlete nám je prosím prostřednictvím následujícího formuláře. Formulář slouží pro zasílání faktografických informací pracovníkům databáze.
Prosíme, neposílejte vzkazy určené souborům či jednotlivým osobám, nebudou jim doručeny. Neposkytujeme jiné než zveřejněné kontaktní informace. Pokud chcete kontaktovat jednotlivé soubory či organizace, využijte prosím jejich webové stránky.