HORVÁTH, Karol: Recenze Hamleta. Zpravodaj JH 2005

KABARET CALIGULA PRAHA
ŠTĚPÁN BENYOVSZKÝ, ONDŘEJ GABRIEL,
TADEÁŠ PETR A LUKÁŠ RUMLENA: HAMLET: PŘÁNÍ ZABÍT
Hamlet Forever Young
Hamlet je dielo a téma, ktoré permanentne
provokuje. Keby ho dnes niekto uviedol so
snahou čo najviac sa priblížiť k originálu,
musel by byť zákonite vyhlásený za pro-
roka novej avantgardy. Za jeden z jeho
najvydarenejších výkladov považujem
scénu z filmu Posledný akčný hrdina, kde si
Arnold Schwarzenegger pripaľuje cigaru, za
chrbtom mu efektne, vo veľkorozpočtových
efektoch, vybuchuje Elsinor, a on, bez
toho, aby sa obrátil, precedí pomedzi zuby,
že sa ešte vráti. Nuž áno, ani po Shake-
spearovom Hamletovi nezostalo pre jeho
potencionálnych poddaných nič iné, len
kopa mŕtvol namiesto vládnuceho rodu
a nepriateľ v bezbrannej krajine. Niekde tu
by sa dali hľadať zdroje inscenácie Hamlet:
Přání zabít. V popkultúre, ktorá sa vedome
a rada hlási k braku, cituje ho, variuje ho
a v šťastných momentoch z neho vytvára
novú a prekvapivo silnú kvalitu schopnú
často ďaleko pregnantnejšie vypovedať
o dnešku ako „veľké umenie“.
Tvorcovia z Kabaretu Caligula Praha
priviezli do Hronova snáď až postpostmodernú
inscenáciu. Pri zinscenovaní Hamleta sa
neuspokojili s množstvom popkultúrnych
(ale aj výpožičiek z toho, čo väčšina
populácie považuje za umelecký hardcore)
citácií. Z výsledného tvaru bolo evidentné,
že používané majú nielen napozerané
alebo nažité, ale, čo je podstatné, poctivo
zanalyzované. Cez prácu s vonkajšími
znakmi a neustálym konfrontovaním
a zmiešavaním vysokého s nízkym, morálneho
s nemorálnym, artistného s poklesnutým,
sa totiž dostali dakde k bijúcemu srdcu
predlohy. Gramatické rýmy textu poväčšine
spoľahlivo smerovali k orgánom a činom
spojeným s trávením alebo rozmnožovaním.
No to, že text spoľahlivo odkomunikoval
nie jednoznačné motívy konania postáv, ich
veľké citové vzopätia a v hlbších štruktúrach
spolupracoval s mnohými citovanými
žánrami, svedčí o zvládnutí vedome zvolenej
formy. V rovnakom leveli sa pohybovali aj
kostýmy (parafrázujúce státisícové výpravy
veľkých scén) a, čo je podstatné, spôsoby
herectva. Od insitného intrigána vecne
dokladujúceho svoju doslovnosť Polonia (bol
to krásny a dlhý gag rozbiehajúci sa voľakde
pri kysanom zelí a vrcholiaci bačkorami),
cez národnobuditeľsko-metalového Hamleta
seniora (naozaj, viem si celkom dobre
predstaviť, že zúfalo neznesiteľný pátos
poniektorých hercov našich národných scén
by konečne našiel plné uplatnenie v skupine
Manowar alebo aspoň Europe), až po civilnú
Gertrúdu.
Škoda, že tvorcovia tak trocha podľahli
sami sebe a po ohňostroji nápadov sa začali
opakovať. Keby bol ich Hamlet kratší aspoň
o štvrtinu (možno aj o tretinu), len by mu to
prospelo a ja by som sa začal zháňať po DVD
nosiči, ktorý by som mohol prehnať svojím
DVD Decrypterom. See ya!
Nuž a nesmiem obísť ani, podľa reakcií
pléna, vydarenú blasfémiu po klaňačke.
Za takú parafrázu konca Big Lebowského
by sa nemuseli hanbiť ani Monty Pythons.
Mne sa napríklad zdalo, že na tele mŕtveho
skôr hodovalo premietanie fotografie pred
Rozmarným letom, pravidelne striedané
logom DVD Playera. Nuž ale proti gustu
nejestvuje dišputát. Aj tak je to všetko
iba rock’n’roll. Or sex? Or drugs? Or life?
Or spectacle?
Karol Horváth