AS 2001, č. 2, s. 30, Karol Horváth.
Divadelní festival Žebřiňák
Uherské Hradiště 30. – 31. 3. 2001
Je jar a rozkvitli amatérske divadelné festivaly. Navonok by sa snáď zdalo, že plody prinesú až v auguste (srpnu) v Hronove. Ale som presvedčený, že to tak nie je. To najdôležitejšie na amatérskom divadelnom (či inom) snažení sa totiž odohráva dávno pred festivalmi, ba dokonca ešte pred premiérami. Je to spoločná procesná cesta, ku ktorej patrí nielen samotná umelecká tvorba, ale hlavne vyšší spôsob komunikácie v rámci prirodzene vzniknutého spoločenstva ľudí, ktorých spojil spoločný cieľ – práca na divadelnej inscenácii. Úprimnosť zámeru, jeho rozsah a obsah a intenzita ich vzájomnej komunikácie počas procesu tvorby sú potom hlavnými atribútmi, ktoré v spojení s talentom a schopnosťou pracovať aj spolupracovať potom oslovujú percipientov, pričom implicitne sú vnímané ako primárne, aj keď explicitne by sa zdalo, že na amatérskej divadelnej (a vôbec umeleckej) činnosti je primárnou umelecká zložka vzniknutého a predvedeného diela.
Nemohol som obísť tento zdanlivo komplikovaný a odťažitý úvod, pretože je podľa mňa kľúčom ku niekedy nepochopiteľným výrokom odbornej festivalovej poroty. A trúfam si povedať, že čím skúsenejšia a odbornejšia tá ktorá porota je, tým viacej kladie dôraz na harmóniu medzi sociálnou, estetickou a ontologickou (menovať by som mohol aj ďalej, ale tieto považujem za prvoradé) zložkou zažitého a prežitého na javisku. Tak sa totiž môže stať, že na prvý pohľad formálne vycibrenejšie a v zámeroch ambicióznejšie dielo zostane „v tieni“ diela, ktoré má viaceré formálne nedostatky a v ambíciách dovidí „do susednej ulice“. Pokiaľ sa však budeme hrať hru na súťaže, treba brať do úvahy fakt, že doteraz žiaden metrologický ústav na svete (našťastie) nestanovil merné jednotky na meranie umeleckosti, komunikatívnosti, divadelnosti... Našťastie. A to ešte nerozoberám nadmieru šťastný fakt, že amatérske divadlo nie je jednoduchým priemetom divadla profesionálneho, ani jeho zjednodušenou nedokonalou napodobeninou. Je dokonale samostatnou a životaschopnou zložkou kultúry konkrétneho národa i ľudstva všeobecne.
Asi najkardinálnejšie a najčastejšie sú v rámci amatérskeho divadla dva omyly
– presvedčenie, že ak si vyberieme dostatočne veľký titul a pokúsime sa pri jeho inscenovaní použiť odpozerané praktiky profesionálneho divadla, sme odsúdení na úspech;
– presvedčenie, že naša odvaha „vyliezť“ na javisko a niečo na ňom činiť je sama o sebe taká fantastická a záslužná (a rodinní príslušníci, priatelia, členovia našej „divadelnej sekty“ atď. nás v tom utvrdzujú) a dopredu nás odsudzuje na úspech.
No a s nimi, ako inak, ruka v ruke, ide ďalší omyl – všetci, ktorí nás chvália majú pravdu, všetci, ktorí nás nechvália (a nedržia hubu) pravdu nemajú.
Festival Žebřiňák nech je toho príkladom. Ocitli sa na ňom vedľa seba Cervantes, Ionesco, Čechov, Twain, Ferlinghetti, Kohout... a autorské počiny –násťročných; snaha o generačnú výpoveď s bulvárne poňatou psychohrou hraničiacou s ventilovaním sexuálnych frustrácií; divadlo funkčne využívajúce prvky rituálu s naivnučkou dramatickou hrou; formálne precízna dramaturgicko – režijná koncepcia uzatvorená do klietky efektnej, ale v konečnom dôsledku chladnej a nevzrušivej formy s „divadlom“ tak prehusteným rôznymi inscenačnými lapsusmi, že výsledok sa nedal nazvať ani gýčom, pretože aj ten by mal mať istý štýl. Rozumiem tomu, že peniaze treba nielen na vojnu, ale aj na divadlo a na festivaly zvlášť a že ich nie je toľko, koľko by bolo treba (nuž ale kedy ich bolo toľko, koľko ich bolo treba?). Rozumiem aj tomu, že všetci sa chcú zúčastniť súťaže, ak tu tá možnosť máva svojou provokujúcou zástavou. Aj tak si však myslím, že predbežný výber by neuškodil nikomu. Zostalo by viacej času na rozbory, diskusie a vôbec na komunikáciu. Tí, ktorí zatiaľ iba vykročili po strastiplnej, ale krásnej ceste amatérskeho divadla, by mohli byť účastní napríklad ako seminaristi. No nič, to nie je moja starosť.
Na Žebřiňáku ma (nás) najviac zaujali Golemovy gaťky O.S. CIRCULUS Blansko: Ženy; DK Josef Vsetín: Don Quijote - Quijote Don v soubojích, jaké svět ještě neviděl; Pohybové divadlo Facka Uherské Hradiště: Tichá noc; XNĚDKU Vsetín: Dvojí proměna a ZUŠ Nové Město na Moravě: Z deníku Adama a Evy.
Súbor Golemovy gaťky (réžia Milan Rožtek) sa najviac priblížil k tomu, čo sa dá približne nazvať, v kontexte českej amatérskej divadelnej scény, „poetikou Šrámkova Písku“. Predviedol pôsobivú pohybovú kompozíciu s viacerými spornými momentami v scénografii a nejasným a nedôsledným dokončením naznačených motívov, ale s fungujúcou tajomnou atmosférou a záverečným prekvapením. Súbor bol nominovaný na Šrámkův Písek.
DK Josef Vsetín (réžia Magda Tomečková) zaujal dramaturgicko – režijnou koncepciou, ktorá elegantne obišla inscenačné úskalia východiskového pikareskného románu. Inscenátori si stanovili základnú tézu, že Don Quijote je sám sebe odrazu Donom Quijotom i Sanchom Panzom odrazu a že všetky bitky vybojuje vlastne sám so sebou. Podstatné je, že túto tézu dokázali v úvodných výstupoch premeniť na tému a s využitím postupov z divadla rituálu stvorili sugestívny divadelný tvar. Škoda len, že napriek viacerým zaujímavým režijným nápadom a koncentrovanému hereckému výkonu dvoch hlavných predstaviteľov, podľahli veľkosti svojho zámeru a približne dve tretiny inscenácie už iba napĺňali klišé herectva psychologického prežívania. Súbor bol doporučený na Šrámkův Písek.
Pohybové divadlo Facka Uherské Hradiště (réžia Sergej Sanža) zahralo divácky veľmi vďačnú klasickú klauniádu kontrapunkticky využívajúcu prvky čierneho až morbídneho humoru. Ich Tichá noc bola založená hlavne na pohybovo disponovanom hlavnom predstaviteľovi (režisér osobne) a na miestami novších, miestami starších gagoch, ktoré sa však v snahe o gradáciu natoľko opakovali, že mali po čase opačný ako zamýšľaný účinok. Rozhodne však možno Tichú noc hodnotiť ako kultivovanú estetizovanú zábavu. Súbor bol doporučený na Šrámkův Písek.
Xnědku Vsetín (réžia Magda Tomečková) predviedol commediu dell´ arte s importovanými a funkčnými comicsovými postupmi vo funkčnej scénografii. Škoda, že zaujatie formou bolo natoľko silné, že sa stalo po čase klietkou, ktorá sa začala napĺňať nudou.
Karol Horváth
Uherské Hradiště 30. – 31. 3. 2001
Je jar a rozkvitli amatérske divadelné festivaly. Navonok by sa snáď zdalo, že plody prinesú až v auguste (srpnu) v Hronove. Ale som presvedčený, že to tak nie je. To najdôležitejšie na amatérskom divadelnom (či inom) snažení sa totiž odohráva dávno pred festivalmi, ba dokonca ešte pred premiérami. Je to spoločná procesná cesta, ku ktorej patrí nielen samotná umelecká tvorba, ale hlavne vyšší spôsob komunikácie v rámci prirodzene vzniknutého spoločenstva ľudí, ktorých spojil spoločný cieľ – práca na divadelnej inscenácii. Úprimnosť zámeru, jeho rozsah a obsah a intenzita ich vzájomnej komunikácie počas procesu tvorby sú potom hlavnými atribútmi, ktoré v spojení s talentom a schopnosťou pracovať aj spolupracovať potom oslovujú percipientov, pričom implicitne sú vnímané ako primárne, aj keď explicitne by sa zdalo, že na amatérskej divadelnej (a vôbec umeleckej) činnosti je primárnou umelecká zložka vzniknutého a predvedeného diela.
Nemohol som obísť tento zdanlivo komplikovaný a odťažitý úvod, pretože je podľa mňa kľúčom ku niekedy nepochopiteľným výrokom odbornej festivalovej poroty. A trúfam si povedať, že čím skúsenejšia a odbornejšia tá ktorá porota je, tým viacej kladie dôraz na harmóniu medzi sociálnou, estetickou a ontologickou (menovať by som mohol aj ďalej, ale tieto považujem za prvoradé) zložkou zažitého a prežitého na javisku. Tak sa totiž môže stať, že na prvý pohľad formálne vycibrenejšie a v zámeroch ambicióznejšie dielo zostane „v tieni“ diela, ktoré má viaceré formálne nedostatky a v ambíciách dovidí „do susednej ulice“. Pokiaľ sa však budeme hrať hru na súťaže, treba brať do úvahy fakt, že doteraz žiaden metrologický ústav na svete (našťastie) nestanovil merné jednotky na meranie umeleckosti, komunikatívnosti, divadelnosti... Našťastie. A to ešte nerozoberám nadmieru šťastný fakt, že amatérske divadlo nie je jednoduchým priemetom divadla profesionálneho, ani jeho zjednodušenou nedokonalou napodobeninou. Je dokonale samostatnou a životaschopnou zložkou kultúry konkrétneho národa i ľudstva všeobecne.
Asi najkardinálnejšie a najčastejšie sú v rámci amatérskeho divadla dva omyly
– presvedčenie, že ak si vyberieme dostatočne veľký titul a pokúsime sa pri jeho inscenovaní použiť odpozerané praktiky profesionálneho divadla, sme odsúdení na úspech;
– presvedčenie, že naša odvaha „vyliezť“ na javisko a niečo na ňom činiť je sama o sebe taká fantastická a záslužná (a rodinní príslušníci, priatelia, členovia našej „divadelnej sekty“ atď. nás v tom utvrdzujú) a dopredu nás odsudzuje na úspech.
No a s nimi, ako inak, ruka v ruke, ide ďalší omyl – všetci, ktorí nás chvália majú pravdu, všetci, ktorí nás nechvália (a nedržia hubu) pravdu nemajú.
Festival Žebřiňák nech je toho príkladom. Ocitli sa na ňom vedľa seba Cervantes, Ionesco, Čechov, Twain, Ferlinghetti, Kohout... a autorské počiny –násťročných; snaha o generačnú výpoveď s bulvárne poňatou psychohrou hraničiacou s ventilovaním sexuálnych frustrácií; divadlo funkčne využívajúce prvky rituálu s naivnučkou dramatickou hrou; formálne precízna dramaturgicko – režijná koncepcia uzatvorená do klietky efektnej, ale v konečnom dôsledku chladnej a nevzrušivej formy s „divadlom“ tak prehusteným rôznymi inscenačnými lapsusmi, že výsledok sa nedal nazvať ani gýčom, pretože aj ten by mal mať istý štýl. Rozumiem tomu, že peniaze treba nielen na vojnu, ale aj na divadlo a na festivaly zvlášť a že ich nie je toľko, koľko by bolo treba (nuž ale kedy ich bolo toľko, koľko ich bolo treba?). Rozumiem aj tomu, že všetci sa chcú zúčastniť súťaže, ak tu tá možnosť máva svojou provokujúcou zástavou. Aj tak si však myslím, že predbežný výber by neuškodil nikomu. Zostalo by viacej času na rozbory, diskusie a vôbec na komunikáciu. Tí, ktorí zatiaľ iba vykročili po strastiplnej, ale krásnej ceste amatérskeho divadla, by mohli byť účastní napríklad ako seminaristi. No nič, to nie je moja starosť.
Na Žebřiňáku ma (nás) najviac zaujali Golemovy gaťky O.S. CIRCULUS Blansko: Ženy; DK Josef Vsetín: Don Quijote - Quijote Don v soubojích, jaké svět ještě neviděl; Pohybové divadlo Facka Uherské Hradiště: Tichá noc; XNĚDKU Vsetín: Dvojí proměna a ZUŠ Nové Město na Moravě: Z deníku Adama a Evy.
Súbor Golemovy gaťky (réžia Milan Rožtek) sa najviac priblížil k tomu, čo sa dá približne nazvať, v kontexte českej amatérskej divadelnej scény, „poetikou Šrámkova Písku“. Predviedol pôsobivú pohybovú kompozíciu s viacerými spornými momentami v scénografii a nejasným a nedôsledným dokončením naznačených motívov, ale s fungujúcou tajomnou atmosférou a záverečným prekvapením. Súbor bol nominovaný na Šrámkův Písek.
DK Josef Vsetín (réžia Magda Tomečková) zaujal dramaturgicko – režijnou koncepciou, ktorá elegantne obišla inscenačné úskalia východiskového pikareskného románu. Inscenátori si stanovili základnú tézu, že Don Quijote je sám sebe odrazu Donom Quijotom i Sanchom Panzom odrazu a že všetky bitky vybojuje vlastne sám so sebou. Podstatné je, že túto tézu dokázali v úvodných výstupoch premeniť na tému a s využitím postupov z divadla rituálu stvorili sugestívny divadelný tvar. Škoda len, že napriek viacerým zaujímavým režijným nápadom a koncentrovanému hereckému výkonu dvoch hlavných predstaviteľov, podľahli veľkosti svojho zámeru a približne dve tretiny inscenácie už iba napĺňali klišé herectva psychologického prežívania. Súbor bol doporučený na Šrámkův Písek.
Pohybové divadlo Facka Uherské Hradiště (réžia Sergej Sanža) zahralo divácky veľmi vďačnú klasickú klauniádu kontrapunkticky využívajúcu prvky čierneho až morbídneho humoru. Ich Tichá noc bola založená hlavne na pohybovo disponovanom hlavnom predstaviteľovi (režisér osobne) a na miestami novších, miestami starších gagoch, ktoré sa však v snahe o gradáciu natoľko opakovali, že mali po čase opačný ako zamýšľaný účinok. Rozhodne však možno Tichú noc hodnotiť ako kultivovanú estetizovanú zábavu. Súbor bol doporučený na Šrámkův Písek.
Xnědku Vsetín (réžia Magda Tomečková) predviedol commediu dell´ arte s importovanými a funkčnými comicsovými postupmi vo funkčnej scénografii. Škoda, že zaujatie formou bolo natoľko silné, že sa stalo po čase klietkou, ktorá sa začala napĺňať nudou.
Karol Horváth
Pokud se s námi chcete o ně podělit, zašlete nám je prosím prostřednictvím následujícího formuláře. Formulář slouží pro zasílání faktografických informací pracovníkům databáze.
Prosíme, neposílejte vzkazy určené souborům či jednotlivým osobám, nebudou jim doručeny. Neposkytujeme jiné než zveřejněné kontaktní informace. Pokud chcete kontaktovat jednotlivé soubory či organizace, využijte prosím jejich webové stránky.